Článek
Bohumil Kartous: Budoucnost Slovenska, zejména slovenské demokracie je skutečně velkou a palčivou otázkou. Po posledních parlamentních volbách se na Slovensku upevnila radikálně populistická vláda, která je do značné míry podporována i současným prezidentem Pellegrinim. To vede konsekventně k řadě různých událostí, jako třeba k odchodu elitních novinářů. Můžete jenom krátce shrnout, byť už jste o tom mluvil v jiných rozhovorech, proč jste se rozhodl odejít ze Slovenska?
Arpád Soltész: Ja som vlastne chcel odísť už po voľbách 2020, keď si ľudia vybrali ako liek na Roberta Fica Igora Matoviča. Mne to prišlo ako pokúšať sa liečiť týfus cholerou. Pre mňa to bol veľmi silný signál, že jednoducho toto je obraz väčšinovej slovenskej spoločnosti. Z rôznych dôvodov som to ešte natiahol o ďalšie 3 roky. Po voľbách 2023 si myslím, že už vlastne na Slovensku niet veľmi o čo bojovať, ale to sa dalo naozaj predvídať v okamihu zvolenia Igora Matoviča, že on zničí demokratické inštitúcie, že nebude schopný vykonávať moc. Zároveň nebude ochotný ani pustiť, vzdať sa jej. Čo sa nedalo predvídať, bolo vzkriesenie Roberta Fica to bolo z Igora Matoviča naozaj mimoriadny výkon. Robert Fico vtedy bol nielen že dôkladne politicky mŕtvy, ale už aj v pokročilom štádiu rozkladu. Ja som očakával, že skôr preberú nad krajinou po Igorovi Matovičovi kontrolu ľudia spätý, povedzme to diplomaticky, s bezpečnostnými zložkami, hovoríme im „slovenskí silovici z Wishu“, ktorí sú súčasťou vlády Roberta Fica, ale nakoniec sa teda darí inštalovať nový autoritársky režim práve jemu.
Bohumil Kartous: No, mluvíte s velkým přesvědčením o tom, že vlastně Slovensko směřuje k nějaké formě autoritářské vlády. Mohl byste poukázat na ty konkrétní kroky? Byť asi o nich víme, snaha o změnu legislativy, snaha o vytlačení nezávislých médií, čistky v justici. Co považujete za to nejhorší z toho všeho?
Arpád Soltész: Ja by som z toho nerobil nejaké poradie, pretože toto je naozaj abeceda každého autoritára a on potrebuje umlčať akékoľvek slobodné médiá. Ani nepotrebuje nevyhnutne, aby robili jeho propagandu. On potrebuje, aby nehovorili o problémoch, pretože obraz sveta každého jednoho človeka sa skladá v drvivej väčšine z toho, čo sa dozvie z médií, čiže keď on nevie o tom, že sa niečo deje v krajine, tak jednoducho nevie a nemôže potom na to ani nejakým spôsobom reagovať. Potrebuje rozložiť občiansku spoločnosť, mimovládny sektor, kultúrnu komunitu, pretože to všetko je permanentný generátor disentu. A potrebuje ovládnuť taký ten mocenský aparát štátu, vyslovene takú hrubú fyzickú silu štátu, čiže políciu, súdnictvo, prokuratúru. Všetky tieto veci bezpochyby robí.
Bohumil Kartous: Hodně se mluví o tom, že sleduje nebo následuje nějaký playbook, návod Viktora Orbána. Vidíte to taky tak?
Arpád Soltész: Áno, dokonca toto bola ďalšia predvídateľná vec, že on predsa nebude vymýšľať niečo, čo je dávno vymyslené, implementované a odladené. Jeho jediný problém je, že musí stihnúť za podstatne kratší čas to, na čo mal Viktor Orbán povedzme jednu celú dekád. Robert Fico nemá čas variť žabu pomaly. Preto sa to občas zadrhne a vyvoláva to nejakú väčšiu vlnu odporu jako to vyvolávalo v Maďarsku.
Bohumil Kartous: Myslíte si, že jsou indikátorem evropské volby? Myslím v tom smyslu, že nakonec vlastně řekněme nejsilnější stranou v evropských volbách, bylo přece jenom liberálně demokratické Progresívne Slovensko. A to dokonce v návaznosti na atentát na Roberta Fica. Je to signál toho, že by se něco mohlo ještě v průběhu třeba těch následujících tří let před dalšími volbami proměnit? Vidíte tam nějakou šanci na to, že by třeba slovenská politika směřovala řekněme k nějaké středové reprezentaci, z toho krajního populismu, který v současnosti ve vládě zasedá?
Arpád Soltész: Nejaký veľký priestor na to nevidím. Poprvé vieme dlhodobo, že z európskych volieb sa nedá úplne odvodzovať, ako vyzerá vnútropolitická situácia v krajine. Súvisí to s veľmi nízkou volebnou účasťou, aj keď bola tentoraz vyššia ako obvykle. Ale stále je nízka. Voliči Progresívneho Slovenska sú určite vôbec viac motivovaní a viac ich zaujíma dianie v Európskej únii, čiže ich príde pravdepodobne viac. To víťazstvo bolo aj tak veľmi veľmi tesné a aj v parlamentných voľbách určite volilo veľké množstvo ľudí Progresívne Slovensko s tým, že to by nebola za normálnych okolností nejaká ich prvá voľba. Nie takto si oni predstavujú ideálnu stranu, ktoré by dávali hlas. Ale bola to ako keby jediná skutočná opozícia Roberta Fica. Je totiž veľmi častou chybou úsudku, že hlavne pozorovatelia z vonku čítajú slovenskú politickú scénu pozdĺž línie parlamentná opozícia - parlamentná koalícia. Len to úplne nesedí, lebo my Igora Matoviča a jeho stranu naozaj nemôžeme považovať za opozíciu Roberta Fica, to je jeho konkurencia. Ja by som veľmi podobne hodnotil napríklad aj KDH, ktoré historicky od svojho vzniku vlastne legitimizovalo rôzne fašizoidné tendencie na Slovensku a otváralo cestu k takémuto pravicovému populizmu. Potom tam máme takzvaných liberálov Richarda Sulíka, ktorý vlastne práve včera oznámil, že sa vzdáva poslaneckého mandátu. No Richard Sulík, keď bol v európskom parlamente ako európsky poslanec, tak sa vyobjímal so všetkými pravicovými extrémistami v západnej Európe počnúc nemeckou AFD a končiac Marine le Pen a Matteo Salvinim. Toto sú jeho ideoví druhovia, čiže ja to všetko vnímam skôr ako konkurenciu Roberta Fica, nie ako nejakú skutočnú hodnotovú opozíciu.
Bohumil Kartous: A vy z toho odvozujete vaši skepsi, protože vy vlastně usuzujete, že Slovensko, pokud mohu takhle interpretovat vaše slova z našich minulých setkání, je vlastně ztracené na dlouho. Jak to vnímáte, co se bude dít řekněme v následujících – pokud si můžeme dovolit takový výhled, takovou prognózu - co se bude dít po třeba následujících volbách, co se bude dít v průběhu téhle dekády, kam vlastně Slovensko doputuje politicky? Jak to vnímáte?
Arpád Soltész: Keď budeme naozaj veľmi optimistickí, tak je tam 1/5 populácie, ktorá by sa naozaj radšej prikláňala k tomu západnému hodnotovému svetu, lebo tu hovoríme naozaj o hodnotách. Nemecké autá a americká elektronika sa páčia úplne každému na Slovensku. Potom je problém, keď príde na dodržiavanie pravidiel, to sa tam nepáči takmer nikomu. Veľmi často sa to nepáči ani ľuďom, ktorí sú sami o sebe vnútorne presvedčení, že oni sú prozápadný a prodemokratickí. To je podľa mňa kľúčový problém slovenskej spoločnosti. Ale buďme veľkorysí. Povedzme si, že je ich tam 1/5, čo v absolútnych číslach nie je málo ľudí, no ale jednoducho vo voľbách nerozhodnú vôbec o ničom, je to ukričaná, nespokojná, frustrovaná menšina a tým pádom asi zrejme ten vývoj už pôjde ďalej. Ja si hlavne nemyslím, že by Robert Fico ešte pripustil férovú volebnú konkurenciu v najbližších voľbách. Čiže ja si myslím, že o tri roky alebo možno aj predčasne budú parlamentné voľby, budú určite formálne slobodné, nebudú férové tak, ako je to v Maďarsku, čiže ľudia jednoducho nebudú mať veľmi na výber. Buď budú voliť Roberta Fica alebo zostanú doma. A Robert Fico tam bude mať snahu zabetónovať nejaký taký gulášový autoritársky režim po vzore Viktora Orbána. On práve teraz načrtol takú víziu: ako sme mali ten maďarský špecifický gulášový socializmus, tak on teraz načrtol taký gulášový fašizmus. Budete mať plné brucho a „tvoj dom je tvoj hrad“, tam si môžeš robiť, čo chceš. Ale inak budeš držať lajnu a budeš robiť to, čo ti povieme. Myslel som si, že niečo podobné bude skúšať Robert Fico na Slovensku, ale ten nevydarený pokus o atentát je podľa mňa game changer on sa pod ním naozaj, teda on sa na ňom naozaj silne podpísal, ho poznačil, čo je úplne zrozumiteľné a pochopiteľné. Ja si neviem predstaviť človeka, ktorý by po takejto skúsenosti nezačal byť naozaj aj paranoický.
A obávam sa, že jeho snahou bude nainštalovať plnokrvnú diktatúru. Či sa mu to podarí, je samozrejme iná otázka, pretože tam stále sú na tom politickom trhu aj iní hráči, ktorí čakajú na svoju príležitosť. Treba si spomenúť, že Robert Fico povedzme pre Kremeľ naozaj nie je partnerom. On je pre nich zradca od okamihu, keď povolil tok reverzného plynu na Ukrajinu po anexii Krymu, nikdy mu už nebudú veriť, nikdy ho nebudú brať vážne, čiže on bude čeliť rôznym hrozbám a ja by som budúcnosť úplne otrocky neviazal na osobu Roberta Fica. Ja si myslím, že samotná slovenská spoločnosť smeruje na východ, v prevažnej väčšine, a ja tam nevidím možnú koncovku tohto politického procesu v štruktúrach Európskej únie a NATO a vôbec euroatlantickej západnej civilizácie. Že akou formou prebehne ten rozvod si dnes netrúfam úplne do detailov predvídať. Ale myslím si, že logika nepustí.
Bohumil Kartous: Ale očekáváte tedy, že Slovensko dříve či později bude donuceno nebo se samo rozhodne vystoupit z bezpečnostních evropských integračních struktur?
Arpád Soltész: Myslím si, že áno. Ale to, že v akej forme, bude závisieť od mnohých externých faktorov, ako sú voľby v Spojených štátoch amerických, ako je úspech alebo neúspech Ruska na Ukrajine? Treba si všímať Viktora Orbán. Myslím si, že slovenská zahraničná politika sa dnes naozaj robí v Budapešti a nie v Bratislave. Preto si Róbert Fico mohol dovoliť vybrať takého ministra zahraničných vecí, akého si vybral, ktorý nevie nič o zahraničnej politike (Ficův stranický kolega Juraj Blanár, pozn. autora). A treba sa pozrieť na to, že Viktor Orbán, z neho už cítiť, že aj jeho dôvera v schopnosti Vladimíra Putina a vôbec Ruska zakolísala a začína sa stále viac obracať na Čínu. A už to počuť aj zo Slovenska: plánované návštevy Číny a užšia spolupráca s Čínou a čínske investície. A Čína to bude mať na Slovensku veľmi ľahké, pretože fiškálne je na tom Slovensko naozaj ukrutne zle. Verejné financie sú v katastrofálnom stave. Takáto populistická vláda si nemôže úplne dovoliť robiť tie škrty, ktoré by boli naozaj veľmi potrebné. A Číňania podľa mňa s radosťou pri krajine, ktorej obyvateľstvo dosahuje veľkosť stredného čínského mesta, pre nich nie je problém saturovať slovenský štátny rozpočet, prísť s nejakými veľkými investíciami. Oni si tú krajinu naozaj môžu kúpiť.
Bohumil Kartous: Mě zaujalo to, že vlastně říkáte, že slovenská zahraniční politika se formuje v Budapešti. Ono skutečně je zjevné, že slovenská vláda kopíruje to, co vytvořil Orbán v Maďarsku. Není to paradox? Jak vlastně může tohle současná vláda slovenská předložit svým voličům, že do značné míry podléhá vlivu Maďarska, které dle mého názoru musí být bráno jako to největší ohrožení pro voliče slovenských populistů? Nebo se pletu? Můžete mi to vysvětlit?
Arpád Soltész: Tam sú dva faktory. Jeden je ten mýtus, že Slováci majú najbližšie k Čechom. Toto je naozaj mýtus. Slováci žili v podstatě tisíc rokov v spoločnom štáte s Maďarmi, nie s Čechmi. A slovenská kultúra je de facto maďarská kultúra. Slovenská mentalita je de facto maďarská mentalita. Tam je jediný problém a to je jazyková bariéra. Keby neboli to územie po prvej svetovej vojne viac menej náhodne prifarili k Česku ako Československo, dnes by tam všetci hovorili po maďarsky. Boli by to veľmi hrdí Maďari a Viktor Orbán by tam mal najsilnejšiu volebnú baštu, si myslím. Čiže ono to nie je také ťažké predať v konečnom dôsledku a je to len o tom, to je ten druhý faktor: z koho vyrábate nepriateľa, kto je vinný za všetky príkoria slovenského ľudu. A to už Róbert Fico krásne implementuje, neustále vytvára ten obraz nepriateľského zlého Bruselu. Veľké demokracie, čím myslí Francúzsko, Nemecko a vôbec tie jadrové štáty Európskej únie, vykresľuje ako nepriateľské entity, ktorých jedinou radosťou a životným úspechom je robiť zle Slovákom.
Bohumil Kartous: Já jsem se nedávno bavil s americkým novinářem Thomasem Kentem, který byl v Praze a on se mě právě ptal na ten rozdíl. Jak je možné, že prostě na Slovensku jsou postoje k globálně politickým tématům vlastně tak odlišné oproti těm českým. Vy jste na to teď dal určitou odpověď. Zároveň jsme se bavili o tom, jak Fico vlastně předstírá, Slovensko bude vytvářet jakýsi most mezi východem a západem. Souvisí s tím to, že si myslíte, že vlastně to nebude most, že bude Slovensko dříve či později součást toho východního bloku?
Arpád Soltész: Toto je veľmi starý ruský naratív, že tu existují nejaké krajiny, ktoré by mali byť medzi východom a západom. To je naozaj živené z tej strany. Veľmi dobre sa to ujalo práve na Slovensku, vždy to tam fungovalo na nejakej emocionálnej úrovni. Ja si myslím, že postaviť takýto most medzi východom a západom je úplne reálne možné. Len si treba uvedomiť, že majiteľom toho mosta bude Ruská federácia, ona ho postaví a na jeho západnom okraji bude železná opona. Lebo naozaj bude prísne strážený, to je to celé.
Bohumil Kartous: To je to je hezký příměr. Mě by ještě zajímalo to, co jste říkal, tedy že Fico je v určitém míře v nemilosti, co se týká pohledu Kremlu. Ale Slovensko nepochybně teď může být dalším užitečným idiotem, dovolím si říct, pro Rusko a pro Kreml, ať už třeba z hlediska takových zadních vrátek na území Evropské unie. Existuje taková česká diplomatická iniciativa, která chce zabránit tomu, aby takzvaní diplomaté nebo lidé s diplomatickým pasem mohli cestovat po různých zemích Evropské unie, pokud mají ten diplomatický pas přidělený k nějakému státu, a týká se to nepochybně problému Slovenska, protože se očekává, že skrze Slovensko sem prostě budou chodit lidé napojení na zpravodajské služby. Takže nepředpokládáte, že by se Kreml zřekl té možnosti zneužít již otevřených dveří, které Fico nepochybně otevírá v tomhle směru dokořán?
Arpád Soltész: No ja si myslím, že Róbert Fico ani nemá pre Kremeľ žiadnu inú hodnotu a on si je toho vedomý. On sa nebude ponáhľať preč z Európskej únie a z NATO, lebo v tom okamihu stratí akúkoľvek hodnotu či pre Rusko, či pre Čínu, či v konečnom dôsledku aj pre Viktora Orbána, ktorý stále má svoje posttrianonské traumy a z toho vyplývajúce ambície. Róbert Fico nemá problém s intelektom, ale s charakterom, čiže on si tohto všetkého je vedomý a bude sa pokúšať samozrejme balancovať na hrane tak dlho, ako to len pôjde, ale prirodzene to je len jedna z vecí, na ktoré podľa mňa bude Slovenská republika zneužívaná. A ešte by som odpovedal otázkou, že prečo by mali z územia Slovenska vyrážať do ostatných krajín Európy len nejakí ruskí operatívci? Veď to môžu byť slovenskí spravodajci. Slovenská informačná služba je dnes v takom stave, povedal by som, že za Ivana Lexu to ešte mohlo byť aspoň o trochu lepšie (ředitel Slovenské zpravodajské služby v letech 1995 až 1998, pozn. autora).
Bohumil Kartous: Aha, takže se vracíme ne do devadesátých let, ale možná ještě před rok 1989?
Arpád Soltész: Ja si myslím, že toto je naozaj cesta v mnohých ohľadoch inštitucionálne ešte pred ten rok 1989. Toto je jeden zo zásadných rozdielov medzi Českou republikou a Slovenskom. Česká republika má vybudované inštitúcie s istou odolnosťou. Slovenská republika nemala dobudované inštitúcie. A aj tie úbohé pokusy o inštitúcie, ktoré tam nejak živorili, Igor Matovič kompletne zlikvidoval a urobil polovicu špinavej roboty za Róberta Fica, on to už dnes robí naozaj úplne bez námahy, keď ich ovláda, alebo nad nimi preberá kontrolu. Cesta bola prešliapaná naozaj dôkladne. Treba povedať, že nikto okrem Ivety Radičovej nemal ambíciu tie inštitúcie naozaj vytvoriť a vybudovať a ona teda tak aj dopadla, že tú ambíciu mala. Jej ľudia z jej vlastnej strany jej podrážali nohy, pretože im to nevyhovovalo. Toto je naozaj priepastný rozdiel medzi tými dvomi krajinami. A Slovenská informačná služba, no už prezident vymenoval Pavla Gašpara oficiálne za jej riaditeľa. V tomto prípade sa história nádherne rýmuje. Ivan Lexa bol presne taký istý profesionálny syn, akým je Pavol Gašpar, len možno to bol profesionálny syn významne schopnejšieho a profesionálnejšieho otca. V tomto by som videl istý rozdiel. Dnes sa už hovorí o tom, že Slovenská informačná služba by mala mať k dispozícii Pegasus (špionážní software, pozn. autora), aby mohli naozaj infiltrovať mobily svojich nepriateľov a oni sa tým vôbec netaja, že súčasná slovenská politická moc už nemá oponentov ale nepriateľov, čiže naozaj oni nás budú mnohých brať ako nepriateľov štátu a tak k nám budú aj pristupovať, že aj s týmto treba rátať.
Bohumil Kartous: Fico se v téhle souvislosti několikrát vyjadřoval přesně tak, jak říkáte. Takže o tom asi není potřeba pochybovat. Nejsou to dobré zprávy. Je to vlastně série pesimistických vyjádření. Já ještě přidám jednu otázku na závěr, která to rozhodně nezlepší, a to je odliv lidí, elit ze Slovenska. Vy nejste jediný, kdo se přestěhoval do Česka, případně odešel do zahraničí. Česko je samozřejmě taková ta nejbližší země, není tady jazyková bariéra. Pro demokraticky smýšlející lidi ze Slovenska je to samozřejmě nejjednodušší způsob. Jak vnímáte tenhle problém, protože já ho vnímám jako zcela zásadní pro budoucnost Slovenska a hypotetický návrat k nějaké demokratičtější formě vlády.
Arpád Soltész: No on tu existuje dlhodobo už len preto, že naozaj to Česko je oveľa vyspelejšie. Ja som ešte navyše z tej generácie, ktorá sa tu cítí autenticky doma. Ja som emocionálne nikdy neprijal fakt, že Praha už nie je mojím hlavným mestom. Ja to tak, stále cítim a cítim sa tu veľmi doma a takýchto je mnoho, lebo to sa tak aj nejak predsa odovzdávalo z generácie na generáciu v rodine, čiže ten odliv tu vždy bol. Praha je de facto tretie najväčšie slovenské mesto na počet slovenských obyvateľov, po Bratislave a Košiciach. Zatiaľ ešte podľa mňa ten odliv pod vplyvom Róberta Fica nie je taký masívny. To príde, keď to na ľudí naozaj doľahne plnou silou, že si konečne všetci nie pesimisticky, ale realisticky pripustia, že aký je stav spoločnosti, tak nejaká časť tých 20 percent, ktorá nechce žiť týmto spôsobom, sa určite dvihne a odíde. Ešte takých ako ja teda nie je nejaká veľká škoda, ja som tam nevyprodukoval žiadne závratné hodnoty, ale moja partnerka je naozaj špičková odborníčka v oblasti medicíny a práve minulý týždeň sa definitívne už aj ona nasťahovala do Prahy a od 1. októbra bude zachraňovať české životy, nie slovenské.
Arpád Soltész (1969) je slovenský investigativní novinář. Žije v České republice. Zabývá se sledováním slovenské politické scény.
Těsně před Sametovou revolucí emigroval do Německa, krátce po Listopadu 1989 se vrátil. V době, kdy v Prešově studoval tlumočnictví a překladatelství, začal pracovat jako novinář. V Košicích pracoval pro Košický Večer, Korzár, Pravdu, Plus 7 dní a Národnú Obrodu. Pracoval i pro TV Joj a když se tato stěhovala do Bratislavy, Soltész se přestěhoval do Bratislavy, kde investigativní žurnalistiku nahradil psaním komentářů. Poté se začal věnovat psaní pro Noviny.sk, kam se vrátil z působení v Hospodářských novinách (zdroj: Wikipedie).
