Článek
Písanie tohto článku pre mňa predstavuje formu odvahy. Pochádzam z protestantskej cirkvi, konkrétne z Apoštolskej cirkvi. Môj prvý kontakt s cirkvou bol pre mňa silný – zažila som prijatie a lásku, ktorú som predtým nepoznala. Ľudia boli úprimní, prijali ma a stala som sa súčasťou „duchovnej rodiny“.
Každá cirkevná tradícia má svoje osobitosti. V našom protestantskom prostredí nie sú kňazi ani hierarchia, ktorá by stála medzi človekom a Bohom. Nemáme pápeža, naše bohoslužby sa zvyčajne začínajú chválami a pokračujú kázňou, často prepletenou osobnými príbehmi kazateľov. Pôsobí to prirodzene a rodinne – takto som vieru spoznala ja. Nikdy som sa vo svojom okolí nestretla s prípadmi sexuálneho zneužívania, a možno aj preto ma správy z iných cirkevných prostredí zasiahli tak silno. V mojom svete to jednoducho nebolo téma.
Napriek tomu som sa ocitla na predmete sexuálneho zneužívania v náboženskom kontexte. Nie som si istá, čo bolo pre mňa dôležitejšie, či samotná téma zneužívania alebo to ako sa stáva súčasťou cirkevného prostredia. Súčasťou predmetu bola výpoveď obete, ženy, Jiří Kočí. Jej príbeh ma presvedčil, verím jej. Toto je pre mňa dôležitý bod v tomto článku. Jiřina sa práve stretla s mnohými negatívnymi reakciami na jej príbeh, ale ja sa s nimi nestotožňujem.
Zneužívanie v náboženskom kontexte je špecifickejšie, než zneužívanie mimo neho. Jedná sa o ten istý čin, ale práve tento má ďalšie nuancie. Úprimne ma mrzí, čím si prešla. Keď sa deje v náboženstve, nesie so sebou ďalšiu vrstvu bolesti a to duchovnú. V cirkevnom prostredí ide o niekoho, kto zastupuje Boha, má ho prezentovať, je práve medzi človekom a Bohom. Je to niekto, kto káže o láske, čistote, morálke, svätosti, pre dieťa či mladého človeka je to akoby nedotknuteľná osoba, ktorej dôveruje bezpodmienečne. Je to vlastne zrada.
Ďalšou špecifickou črtou je spôsob, akým sa v niektorých cirkevných prostrediach o zle nehovorí. Hovorí sa o odpustení, o trpezlivosti, o nepovstaní proti autorite.
Zneužitému človeku sa často nepriamo – alebo aj priamo – naznačí, že „nesmie pohoršiť ostatných“, že „v cirkvi sa takéto veci nešíria“, že „Božie veci treba riešiť vo vnútri“. A tak sa stáva, že namiesto pomoci zažíva obeť ďalšiu vrstvu bolesti – zahanbenie, nedôveru, osamotenie.
Súčasťou tejto formy zneužívania je tiež snaha pacháteľa, aby obeť vec zatajila ,,Ak ma prezradíš, hrešíš.“ ,,Toto je naše tajomstvo pred Pánom.“ alebo sa obracia vina na obeť „neprovokovala si ho?“, či spochybňuje výpoveď obete „kňaz by to predsa neurobil“.
Je dôležité, aby obete mohli poznať skutočného Boha, ten, ktorého poznáme v Ježišovi Kristovi – ten, ktorý sa pre nás stal prostredníkom medzi Bohom a nami ľuďmi. Ten, kto skutočne prezentuje, aký je Boh. Milujúci, trpezlivý, i v láske napomínajúci. Ten, ktorá neukameňoval ženu, ktorá scudzoložila, ten, ktorý napomínal farizejov a trpezlivo vyučoval učeníkov, ten, ktorý v hneve čistí chrám, ten, ktorý za nás položil svoj život a sám si prešiel zneužívaním a zradou. Osoba, ktorá nám stojí a stáva sa niekým, do koho môžeme vkladať bezpodmienečnú dôveru a zároveň nás učí skrze ľudí okolo nás, že i im môžeme dôverovať, pretože sú tu pre nás v našej bolesti. Myslím, že práve pán kaplan Marek Drábek.
Výzvou pre nás všetkých – cirkev i jednotlivcov – je otvoriť oči, rozprávať sa o týchto bolestiach otvorene a vytvárať bezpečné miesto pre tých, ktorí trpia. Len tak môžeme spoločne budovať spoločenstvo, kde bude pravá láska a rešpekt, a kde už nebude miesto pre zneužívanie a ticho. Spoločenstvo, kde sa nebude mlčať o pravde, ale kde sa bude konať s odvahou a zodpovednosťou, aby sa už nikdy nezopakovalo zlo, ktoré rozbíja životy.
