Článek
Možno sa v tom nájdeš, môj drahý mileniál. Všetko je možné. Ale nie naraz. Tak ako je dnes, ešte nikdy nebolo. Nemá ti kto dať návod. Ktorá z tých ciest je tá správna?
Vyšlapať v slipoch na Everest alebo sa stať uznávaným CEO? Lietať slobodne až ku hviezdam alebo zapustiť korene a stať pevne na zemi? Sledovať lúč svojej cesty alebo sa rozdať všetkým a všetkému? Toľko veľa smerov, toľko málo času. A už si vo veku, kedy si čas sakra vážiš. Tá nerozhodnosť ťa predsa nesmie zmraziť!
Bol ten posledný krok správny? A čo ten pred ním? Ako si sa sem vlastne dostal? A kam to vlastne ideš? Deň za dňom, týždeň za týždňom. Pýtaš sa sám seba a stopky nikdy nestoja.
Kam to teda má celé smerovať? Kto je tu v tom celom vlastne víťaz? Skromný zahrádkar v Oktávke čo poslušne stojí na červenej. Frajer s kočkou na Maseratti ktorého nikto nedobehne. Ktorý z nich?
Povýšenia, zodpovednosti, destinácie, ambície a tie po nich následujúce ambície. Zrýchlujúce tempo a stále ťažšia konkurencia. Skoré rána a žiadne zastavenie. Tlačenie na pílu, únava, zameškanie a kompenzácia. Hlavne nemyslieť na tú maličkú čiernu dieru, ktorú v sebe všetci nosíme.
Je až zázrak, ak ti z toho tak trošku neprepne. Ja som si toho všetkého vedomý. A ešte mi myslím nepreplo. Mám totiž metódu. Trávim čas nahý s Vesmírom. Skús to aj ty.
Choď von. Ide to len tam, kde je príroda. Vyber si. Moja obľúbená je voda, ó vodička. Ako pokojne ale bez prestávky zurčí vo svojom smere. Ako som jej úplne ukradnutý, ale nevadím jej. Ako ma vždy rada príjme a osvieži, zlepší mi deň. Vnímam ju. Vnímam ju tak, že nedokážem vnímať nič iné. Všetok ten šum a ruch, ktorý sa do mňa dennodenne derie, sa rozplynie ako oceánska pena. Som len ja, vodička a všetko okolo nás, viditeľné aj nie.
Voda je moja. Alebo strom. Vysoký topol. Jeho malé lístky šuštia vo vetre. Začnú, hlasitejú a potom ustanú. Čo všetko sa práve deje! Aký to dar sa odohráva a ja ho dokážem prijať v celej jeho hĺbké. Každý ten lístok šuští samostatne ale spolu hrajú symofóniu bytia len pre mňa. Nikto iný práve teraz nepočúva.
Coronu som strávil na ostrove El Hierro. Tam som objavil nahotu s Vesmírom. Sedával som na útese nad oceánom. Celé hodiny. Sledoval, ako Slnko pomaly padá do Veľkej Modrej. Tá hlboko podomnou rytmicky dolieha na sopečné útesy. Prišla za mnou tá moja, sedeli sme nahí spolu. My dvaja a Vesmír. Až kým nás nočný chlad neposlal preč.
Nahý s Vesmírom som v bezpečí. Ako inak, som doma. Všetko je totiž už dávno vyriešené, vlastne ani nikdy nebolo čo riešiť. Život sa stáva hrou, ktorú ma zrazu baví hrať. Dostávam ľahkosť a sebavedomie do každého kroku. Silu mi dáva radosť a pokora k tomu, čoho som súčasťou.
V tom zhone bežného života sa stáva, že pri ohliadnutí dozadu si neviem vybaviť, čo sa vlastne dialo. Možno to poznáš. Veľa stretnutí, veľa vnemov, veľa šumu. Ale už viem, ako z toho von. Momenty, kedy som nahý s Vesmírom si pamätám všetky a presne.
Skús to aj ty, vykroč zo šmuhy každodennej a vráť sa domov. Keď si totiž doma, vieš sa rozhliadnuť okolo seba, do plných plúc sa nadýchnuť, pomaly dych pustiť von a zľahka ti dôjde, že vlastne hráš hru vyhranú, v ktorej ľahko spoznáš priateľa. Vyber smer a uži si cestu.
