Článek
Už dlho nemám kanceláriu, kde by som sa schovala pod klímu a v mojom byte môžete variť vajíčka na kuchynskej linke, ale dnes mám konečne všetko čo potrebujem, aby som vám napísala. Mám čas, tieň aj PC, čo je za posledný mesiac (skoro dva) veľmi vzácna kombinácia.
Keď som tu písala prvý blog, myslela som si, že prídem aj zajtra. Samozrejme, že som už neprišla. Nenapadlo mi, že ma život vo voľnej prírode tak rýchlo preladí: urgentné veci sa naučia čakať v todo liste a tie dlho odkladané sa začnú diať akosi samy.
Na začiatku však táto realita vôbec nebola jasná a ja som mala možnosť zažiť pár divokých precitnutí, keď som sa šla načiahnuť po notebook, ktorý tam nebol. Aj vďaka tomu dnes vám môžem dať horúci tip na najlepší spot, kde stráviť 39tky ktoré nás cez víkend čakajú…
Vráťme sa teda o mesiac späť. Ešte skôr, ako ste čítali prvú časť, ktorú som logicky (ako ste mi pripomenuli v komentároch) musela niekde napísať. Do prvých dvoch dní príbehu.
Bolo to asi takto…
Deň prvý :
Vo svoj prvý deň nezamestnanosti som sa vracala domov. Podporená tým, že teraz som pánom svojho života, si vravím: „Čo tak trochu doobednej dekadencie? Pustím si seriálik.“
Nezapneš si nič, moja milá.
A tak som nastavila opačný mód: šla domov, dala prať, spravila kávu, pomeditovala, trikrát upratala byt a stále bola len jedna hodina na obed. Keby som už v tomto momente vedela, že čas sa môže vliecť aj omnoho pomalšie, tak neviem neviem.
Posledné, čo som v hurikáne upratovania neodstránila bol Hobulet - radničné noviny Prahy 7. Hobulet je lifestyle, kto vie, ten vie. Má krásne ilustrácie, je prepracovaný a nabitý tipmi, ako milovať toto štatisticky najteplejšie miesto v ČR naplno. Odporučíte ho svojim známym, ukážete mamke, hrdo si s ním vykračujete, ale čítali ste niekedy ten hlavný článok na štyri strany?
Nie, ani ja.
A tak som si uvarila druhú kávu, tento raz pomaly už som pochopila, že sa nemám kam ponáhľať. Obliekla som sa, vzala Hobulet a sadla si prvýkrát pod čerešňu do nášho vnútrobloku. Prečítala som ho od začiatku po koniec. Naraz.
Výnimočné číslo, alebo len konečne otvorené oči.
Keď som zatvorila noviny, rozhliadla som sa okolo seba. Ja pod čerešňou, vedľa mňa záhradka plná ruží. Pán fajčí na balkóne v tielku, holub sedí zas na mojom balkóne. Vonia tu orgován. Vtedy mi došlo, že tá skutočná realita má vlastne všetko. Že mám šťastie, že som tu s ňou, aj s tými vtáčikmi, aj s pani dôchodkyňou vešajúcu prádlo. S tými Holešovicmi, o ktorých som snívala posledné roky, o ktorých som si myslela, že ich vnímam naplno, a ešte toľko mi k tomu chýbalo a stále chýba.
A tak napriek tomu, že som mala po tomto zážitku v hlave rovnaký guláš úloh, seminárky, ktorú som chcela dopísať, a skúšok, na ktoré som chcela zháňať materiály…
Zvyšok dňa som len tak bola.
Deň druhý:
Na vyspávanie veľa času nebolo. Prebudilo ma upozornenie, že čas na seminárku sa mi kráti.
Bežne by som to v sobotu vyriešila veľmi pohodlne. Načiahla by som sa asi meter od postele po notebook, s pomaly rozlepujúcimi sa očami otvorila poznámky z poslednej konzultácie a po desiatich minútach by som na seba bola „milosrdná“ a zapla YouTube.
To ale dnes nejde, slečna.
A tak som sa ráno obliekla a už-už som šla z domu, keď tu zrazu som nevedela kam.
Keby ste boli počítač vo voľnej pražskej prírode, kam by ste sa schovali?
Štrádujem si to teda na Dělnickú, do najbližšej pobočky verejnej knižnice. Za desať minút chôdze mi došlo, že teraz svoje predplatné na Claude Code platím asi zbytočne, a tak som spravila prvú produktívnu vec: platbu som presmerovala na organizáciu Omama.
Teraz žijem v reálnom svete, tak nech aj moja platba smeruje do reality.
Knižnica Prahy 7 je pekné miesto. Vzdušné, svetlé, tri poschodia. Počítač som tu nikdy nevidela, ale niekde predsa byť musí. S pocitom, že sa idem spýtať niečo naozaj bláznivé, som prišla k pultíku pani knihovníčky.
Nevyzerala prekvapene.
Žeby sem niekto naozaj chodil na počítače, ako do prastarej “internetky”?
„Dolu po schodoch, počítač 1. Máte ho na hodinu“
Wait, na hodinu?
Takže toto je aj cvičenie na produktivitu, vravíte, hej? Vie pani v akom stave je moja seminárka?
Pani mala pravdu. Boli tam. Počítače.
Také, ktoré už na základke boli ťažký oldschool. Také, na ktorých monitore na draw.io nič poriadne nevidíte. Také, ktorých sa v suteréne nechcete dotknúť, pretože vám dôjde, že je to tu príliš verejné na to, aby sa ich dotkol každý, a príliš súkromné na to, aby si človek myslel, že ho nikto nevidí.
Ale budiž. Robím fotku z dobrodružstva, vyťahujem dezinfekciu a pripravujem sa na produktívnu hodinku.
Po zapnutí mi došlo, že by to chcelo ochranu aj pri práci. Otváram anonymné okno, klikám na „heslo nikdy nepamätať“, otváram Drive, draw.io, poznámky, dokument, pripájam pevný disk…
Som naň rýchla. Všetko seká. Nič na monitore nevidím. A odpočítavanie ma doháňa do šialenstva.
Výsledok?
Za hodinu som spravila jeden graf. Jeden z pätnástich. Bol to boj. A nakoniec som zistila, že bol aj tak zle.
Zistila som teda, že tieto počítače pohodené po Holeškách asi nebudú to, čo hľadám.
Videla som tam ale niečo iné.
Nebola som sama. Ľudia prichádzali a ja som ich pozorovala — jasné, že nenápadne. Hľadali si na počítači brigádu, pozerali počasie, deti hrali minihry, pán lúštil krížovky.
Žijú. Normálka.
Tak prečo nie ja?
Nejaká cesta, ako študovať vysokú bez vlastného PC, musí byť aj v roku 2026.
Jasné, že je.
Nápoveda: Na tomto mieste v horúci letný deň nehrozí utopenie, alkohol sa sem nehodí a určite sa nespálite. Je tu ticho, tieň, príjemné svetlo, príjemných 22 stupňov, známe tváre, s ktorými sa netreba zdraviť, a zaheslovaný ThinkCentre na dosah.
Pre náročných by sa tu našlo aj čosi na čítanie a môžem sa osobne zaručiť, že ani raz nebudete počuť pesničku Žijeme len raz.
Presne tak! Kto by v tomto teple chodil na kúpalisko, keď v NTK je všetko, čo v teplý letný deň potrebujete. :')
V budúcom diely popíšem, ako to tu chodí. Pretože pri písaní troch seminárok som ešte v ten istý týždeň mala možnosť na vlastnej koži otestovať výhody aj frustrácie spojené s počítačom, ktorý si nemôžete len tak zobrať so sebou.
Pozdravujem!
