Článek
Kde bolo tam bolo - bola raz jedna rola. Pôvodne začínala od HRADSKEJ Piešťany-Horná STREDA, kde ako mi mnohí starí PIEŠČANCY potvrdia, mali svoje role a pokračovala, cez BISKUPICKÝ KANÁL - ktorý v tom čase ešte nebol, lebo ho vrámci regulácie Váhu vybudovali komunisti a pokračovala cez Váh až do MORAVÁN.
Najväčším a najčastejším návštevníkom tejto role obývanej prevažne kukuricou, alebo pšenicou a miestnymi hrabošmi, bol môj strýco MIŠO aj s koníkom FUCHSOM.
Ich vzájomné v podstate bezproblémové spolužitie a spolupráca vyvrcholili až do jedného každodenne sa opakujúceho rušivého momentu, ba až konfliktu. Keď sa každý večer vracali spoločne povedľa pjéščanskej kultovej krčmy VŔŠOK, ktorá v tom čase mala pred svojím vchodom aj koly a drevennú ohradu na uviazanie svojho koníka, presne tak ako je to aj v kowboyských filmoch, aby sa GAZDA mohol bez problémov občerstviť a osviežiť v krčme, keď sa vracali spoločne z role a po dlhej a namáhavej práci na nej. Je znakom vysokej kultúrnej vyspelosti PJéščancov na rozdiel od dneška, že v rámci bontonu a dodržiavania spoločenských pravidiel do krčmy mali kone VSTUP PRÍSNE ZAKÁZANÝ a sa SA S KOŇOM ZÁSADNE NEVSTUPOVALO. Aj keď boli zaznamenané určité neúspešné pokusy práve mojím STRÝCOM MIŠOM a KONÍKOM FUCHSOM narušenia verejného poriadku a dobrých susedských vzťahov a potom, čo prišli komunisti aj socialistického spolužitia a spolunažívania.
Ďaľší veľký problém ale nastal, keď sa môj STRÝCO MIŠO občerstvoval a osviežoval v kultovej krčme na VRŠKU až priveľmi dlho, čo aj FUCHSA riadne sralo. K jeho sporadickým a veľmi obľúbeným činnostiam najmä za komunistov patrilo aj časovo náročné naivné a zdĺhavé, navyšovanie morálnej úrovne VRŠKÁROV tým, že najmä najväčších udavačov spravidla kresťanov-katolíkov, začal z neho sporadicky vyhadzovať a keď privolali službu konajúcu pohotovostnú hliadku VB - tak vyhodil aj tú, čo mu mnohí nemôžu odpustiť dodnes.
Treba však rozhodne povedať, že takéto vyčínanie svojho GAZDU jeho KONÍK FUCHSO nehodlal znášať a akceptovať, čo aj silno a protestne prejavoval svojím Erdžaním a udieraním pravého kopýtka o dlažbu, čím aj narušoval nočný kľud a nočný život celých STARÝCH PJÉŠČAN. Nakoniec KONÍKOVI FUCHSOVI vôbec nepomohla parádne zrobená ohrada na jeho uviazanie, aká kedysi pred VRŠKOM bola, najmä keď mu došla trpezlivosť a dochádzalo k absurdnej situácii, že sa sám odviazal, alebo ho odviazal niekto iný, aby ON, ktorý mal byť v poriadku dovedený na DETVIANSKU 33 svojím v tom čase nezvestným zablúdeným GAZDOM MIŠOM, došiel bez problémov na DETVIANSKÚ 33 sám - kde mu už bol mojou matkou, alebo jej sestrou poskytnutý príslušný servis a opatera, zatiaľ čo jeho GAZDA MIŠO, ktorý ho mal doviesť sa niekde stratil, takže dostal ešte aj od nich - aj keď v tom bol úplne nevinne vynadané - ako sa to o svojho mentálne retardovaného GAZDU a môjho strýca MIŠA stará.
V skutočnosti však MôJ STRÝKO MIŠO nebol vôbec mentálne-retardovaný, o čom svedčí, že keď sa niekedy aj po 2-3 dňových úletoch, kedy ako my trampi hovoríme „si obul toulavé boty z kůže - toulavých psů“ prišiel domov na DETVIANSKÚ 33, tak jeho cesta viedla aj do maśtale - aby sa KONÍKOVI FUCHSOVI náležite ospravedlnil.
/V tejto súvislosti som si spomenul a chcel by som uviesť podobný prípad, ktorý sa stal môjmu starému kamarátovi-Trampovi BUDULÍNOVI a jeho psovi, ktorý podobne ako MôJ STRÝCO MIŠO - „ako hovorá PJÉŠČANCY, NELÚBEU VOBEC PIT“, potom čo si tiež obul „toulavé boty z kůže - toulavých psů“, aby pred svojou manželkou vyzeral trochu normálne - sa na dvore tak dobre VYŠABLIL, že jeho verný pes, ktorý ho prišiel privítať, jeho ŠABLU s chuťou zjedol, odišiel neznámo kam a neznámo, ktorým smerom a nevie sa o ňom - či vôbec žije./
Aj keď je síce pravda, že moja babka a MIŠOVA matka a jeho sestry AMÁLIA - moja matka a MACKA, netvrdili s plnou vážnosťou, žeby boli MôJ STRÝKO MIŠO a KONÍK FUCHSO mentálne retardovaní, najmä keď ani dobrý sused a veľký kresťan-katolík a udavač JANKO MIŠURA na DETVIANSKEJ ešte v tom čase ešte ani nebýval. Na jednej veci sa ale všetci zhodli a to je, že vždy BOL a JE STRAŠNE VOĽNÝ.
STRÝCO MIŠO vždy preferoval PJÉŠČANCOV a všelijakých svojich KUMPÁNOV Z VRŠKU pred vlastnou rodinou o čom by najlepšie mohli rozprávať jeho dve sestry, ktoré pred PJÉŠČANCAMI neustále zhadzoval až zošmiešňoval.
Ako názorný príklad môžem uviesť, že keď išiel vedľa neho REBRINÁK plný naloženého kamenia, na ktorom sa PORANTALO jedno koleso, tak ako pravý PJÉŠČANSKÝ ATLAS, SA TAK ZAPREL!, že namiesto zemegule niesol na svojom chrbáte nielen tento rebrinák plný naloženého kamenia, ale rebrinák plný naložených BOLESTÍ. Zatiaľ, čo jeho kamaráti Pjéščanci - vyťahovali z osky a opravovali porúchané koleso a MIŠO ako taký KOKOT, DRŽAL a DRŽAL a DRŽAL, aby ho mohli opraviť a potom v miestnej krčme NA VRŠKU HO OHOVÁRAŤ a OSIERAŤ a sa z neho SMIAŤ a SMIAŤ - samozrejme tak, aby to ON nevidel…
Treba uviesť a sucho skonštatovať, že tento pravdivý príbeh O rebrináku plne-naloženom kamením a bolesťami nášho ľudu sa stal takmer typickým a vzorovým aj v jeho ďaľšom pôsobení.
Ak možno nejako a jedným slovom charakterizovať MIŠA MELICHERA a ako ho označovali aj jeho najbližší príbuzní - tak, že bol strašne VOLNÝ - NESPÚ´TANÝ až NEVYSPYTATEĽNÝ v tom zmysle, ako sa správal ku svojej najbližšej rodine, najmä k svojím sestrám a potom čo sa v roku 1942 sa stal hlavou rodiny, lebo ich otec ŠTEFAN MELICHER zomrel.
Takéto bujaré správanie STRÝCA MIŠA tentoraz bez koníka FUCHSA, ktorému bolo zakázané vrámci slušnosti, aj po jeho niekoľkých nevydarených pokusoch NA VRŠEK vôbec chodiť, sa neobišlo bez následkov a reakcie PJÉŠČANSKÝCH LETCOV tiež veľmi častých a početných navštevníkov, ktorí podobne ako STRÝCO MIŠO - tak ako „HOVORÁ PJEŠČANCY- NELÚBILI VôBEC PIT!“ AJ keď sa BAJEČNÍ MUŽI NA LIETAJÚCICH STROJOCH tešili NA VRŠKU pomerne veľkej popularite a úcte - to však neznamenalo, aby aj ONI nedostali čas od času nejaký mierny PREPLESK, aby si nemysleli, že sú BÁJEČNÍ MUŽI NA LIETAJÚCICH STROJOCH.
Pomerne časté a pravidelné FÉROVKY, ktoré nemožno nazvať inak - ako utužovanie vzájomných vzťahov, napr. medzi STRÝCOM MIŠOM a v tom čase najlepším letcom slovenskej fašistickej armády ŠAŇOM GERIČOM, však nezmamenali, že by sa k sebe nenávistne správali, ale presne naopak. Po ich uskutočnení, keď prišli na to, že PREČO BY SA MALI BIŤ - KEĎ MôŽU BYŤ KAMARÁTMI, si navzájom podali ruky - zostali naďalej kamarátmi a CHLASTALI ĎALEJ.
Horšie však je, že niekedy sa tak strašne a veľmi NADRBALI, že si zobrali na lúke nejaký voľne pohodený dvojplošník a s ním lietali a robili OSTUDU a VZBUDZOVALI VEREJNÉ POHORŠENIE, nad kúpeľne sa rozvijajúcimi Piešťanmi a plašili na pravidelnej nedeľnej prechádzke miestnych MEŠTÁKOV a MALOMEŠŤIAKOV a Kúpeľných návštevníkov a hostí. Skutočnosťou však bolo a spomínali na to najmenej traja ľudia, ktorí na vlasné oči videli a nikdy na to nezabudli, ako nad Pjéščanským korzom na ktorom v tom čase korzovali sa zrazu objavilo lietadlo, ktoré preletelo medzi dvoma piliermy novopostaveného pješťanského mosta k zdeseniu, úžasu, ale i potlesku prizerajúcich.
Takéto jeho časovo veľmi náročné činnosti a výčiny napr. ešte aj ja si ako malý chlapec pamätám, že keď mal MIŠO MELICHER férovku so ŠAŇOM MAJEROM, ktorá ako sa mi vyjadrili a skonštatovali starí pamätníci bola už len zabudnutou a vyblednutou spomienkou na staré zlaté časy toho všetkého, čo sa NA VRŠKU KEDYSI ODOHRÁVALO. Aj keď ich bolo počuť až na DETVIANSKEJ ULICI, či BODONE, takže sa dá s istotou povedať, že celé staré PJÉŠČANY boli dostatočne informované, že NA VŔŠKU prebieha férovka, aj bez informovania Mestského rozhlasu, ktorý mimochodom v starých PJÉŠČANOCH nikdy zavedený nebol.
Ozajstým vrcholom vzornéhoj spolužitia s letcami vtedajšej armády SR, na ktoré nikdy nedosiahne ani len 18 ročníkov a dňov ozbrojených zložiek a záchranných systémov aj s deťmi a môžu ich aj uplácať cukríkmi, usporiadaných našou vtieravou a ako JANO MIŠURA alebo odpudzujúcou, opĺzlou ako Jožo HARING prezývaný DODO súčastnou a idiotskou a rabujúcou ARMÁDOU SR.
Najmä naši náprotivní susedia KOČÍNECH a hlavne ich dcéra ICA, mala tak dobré vzťahy s vtedajšími príslušníkmi slovenskej fašistickej armády a treba povedať, že aj ONI s ňou, celá roztúžená po lietaní si vybavila aj DOŠKOLOVACÍ KURZ LIETANIA, prišla domov, aby oznámila mamičke, že ide NA LIETANIE. Mamička, ktorá jej dobre neporozumela, alebo ju dobre nepočula si to vysvetlila, že ide na LITÁNIE to je poobedňajšia nedeľná BOHOSLUŽBA a OMŠA a tak ju pekne vymydlila a vyobliekala a bola veľmi rada, akú pobožnú a Bohabojnú dcéru má. Nakoniec sa to vysvetlilo, ALE BOLO UŽ NESKORO!, že nešla na LITÁNIE, ale na LIETANIE, keď sa do dvojmiestneho dvojplošníka pre dvoch pilotov, ktorí chceli iba pomachrovať pred svojimi frajerkami a ukázať im zrejme svoju lásku nielen k lietaniu, ale aj k nim, takže po preťažení lietadla v ktorom boli až 4 osoby HAVAROVALI a SA ZABILI IHNEĎ PO VZLIETNUTÍ…
II.
Jediným koho mienil MIŠO MELICHER aspoň sčasti akceptovať, aj pri svojom vrodenom nerešpekte k autoritám, aj so svojím verným spoločníkom KONÍKOM FUCHSOM bol jeho o dva roky starší brat EMIL, ktorý mal na rozdiel od neho „také veľké šťastie“, že mohol narukovať do Tisovej slovenskej fašistickej armády, o ktorej sa ešte doma vyjadril, že z nej pri prvej príležitosti ZDRHNE. Keď ale o pár dní na to, po jeho narukovaní, prišla od neho korešpodenčná karta v ktorej podobne ako LIMONÁDOVÝ JOE požadoval o zaslanie „teplého spodního prádla“ utekal hneď na pieščanskú železničnú stanicu - odkiaľ sa posielali balíky, aby mu ho poslal. Táto správa totiž dávala STRÝCOVI MIŠOVI, KONÍKOVI FUCHSOVI a jeho sestrám jednoznačne najavo, že ich starší brat EMIL sa zrejme chystá na VYCHÁDZKU NA ČERNOCHA PO ŠIROKEJ MATIČKE RUSI, čo by súčastný hovorca OZBROJENÝCH SÍL SR - plk. ŠTEFAN ZEMANOVIČ aj so svojím mentálne retardovaným synom BRANISLAVOM a náčelníkom štábu ARMADY SR generálom DANIELOM ZMEKOM a jeho životným partnerom lampasákom KOLLÁRIKOM ohodnotili, ako svojvoľné a nedobrovoľné opustenie vojenskej posádky, odborne nazývanej aj DEZERCIA.
Takto hanebne zradil EMIL MELICHER aj Tisovu slovenskú armádu dislokovanú na Východnom slovensku ešte predtým, ako sa mohol a odmietol zúčastniť, na vernej spolupráci s nemeckým WEHRMACHTOM poriadanej akcii pod názvom KARTOFFELERNTE - teda zber zemiakov a z ktorej sa z nás smejú NEMCI dodnes. Vtedy sa mala, aspoň podľa dohodnutého plánu pripojiť buď k Banskej Bystrici 29.augusta 1944 pplk. JÁNOM GOLIÁNOM vyhlásenému povstaniu, alebo sa prebiť na ruskú stranu namiesto zbierania a pestovania zemiakov. Treba aj zdôrazniť, že nakoľko MELICHEROVCI aj s KONÍKOM FUCHSOM, mali v tesnom susedstve pjéščanského letiska veľa rolí, na ktorých pestovali okrem iného aj zemiaky a o ktoré sa ich už medzičasom podarilo obrať VYVLASTNENIM a v rámci obranyschopnosti a bojaschopnosti našej ARMÁDY SR a tým potrestať EMILA MELICHERA za jeho podlú zradu a DEZERCIU.
Aj keď EMIL MELICHER mal všetky predpoklady, možnosti a schopnosti, urobiť veľkú vojenskú kariéru v radoch slovenskej fašistickej armády najmä v zbere a pestovaní zemiakov, nejak ho táto kariéra nelákala. Išlo v prvom rade o inteligentného a ščítaného človeka, ktorí keď som sa pýtal babky - ich matky, aký bol medzi nimi vzťah, mi povedala, že sa vcelku akceptovali a mali radi, akurát EMILo si niekedy aj neodpustil: „MIŠO TY SI TAKÝ SEDLÁK!“
A tak sa EMIL MELICHER potom čo si obul "TOULAVÉ BOTY Z KŮŽE TOULAVÝCH PSŮ a obliekol teplé spodní prádlo po vzoru LIMONÁDOVÉHO JOE aj spolu ďaľšími vybrali na vychádzku NA ČERNOCHA po ŠIROKEJ A KRÁSNEJ MATIČKE RUSI - ktorá veru nevyzerala, ako hra na KONSKÚ OPERU.
Po prejdení frontu na RUSKÚ STRANU predpokladám, že ho však nečakali žiadne uvítacie prejavy s chlebom a soľou, úsmevy pionierov, GARMOŠKA, či obložené chlebíčky - tak, ako si zvykli súdruhovia sa vítať o pár rokov neskôr, ale tvrdé a ťažké vypočúvanie a vyšetrovanie o akom sa v hrdinskej literatúre nikdy ani nepíše a nepísalo. /ŠAŇO GERIČ udajne hovoril, že ho aj bili./
Nechcem však v žiadnom prípade znižovať sovietsku červenú armádu, ktorá mu poslala hneď po vojne na DETVIANSKU 33 jeho BOJOVÚ CHARAKTERISTIKU a potom, že „RUSI SÚ SPROSTÍ“ s presným uvedením bojov, na ktorých sa zúčastnil AKO BIELORUSKÝ PARTIZÁN ešte predtým, ako v BUZULUKU začal vznikať prvý československý armádny zbor, do ktorého aj potom nastúpil. S ním pokračoval ako vojak I. čsl. armádneho zboru pod vedením generála KRATOCHVÍLA, resp. LUDOVÍKA SVOBODU až na prenešťastnú DUKLU, kde aj padol a je tam aj pochovaný.
III.
S prechodom I. čsl. armádneho zboru + Sovietskej a Rumunskej ARMÁDY, ktoré sa tiež podieľali pri Oslobodzovaní PIEŠŤAN i SLOVENSKA, prichádzali aj neoverené odkazy na DETVIANSKÚ - „odkážte im, že EMIL MELICHER PADOL!!!“. Ozajstne zavádzajúcou bola aj Korešpodenčná karta poslaná EMILOVÝM SPOLUBOJOVNÍKOM z PRESEĽAN, ktorú písal jej autor v domnienke, že ju bude čítať, ktorú som mal celé roky zastrčenú za sklami sekretára a ktorej text reagoval, že EMIL MELICHER ŹIJE a dával tým nádej mojej babke, a jeho matke, ktorá doposledku do svojich 92-rokov nechcela uveriť, že jej syn EMIL je mŕtvy.
Až nečakane veľmi musela zamávať smrť EMILA jeho o dva roky mladším bratom MICHALOM, ktorý potom čo narukoval ako mladší ročník už chvala Bohu do Československej armády sa z jeho smrťou pomerne ťažko vyrovnával a doslova žiadal a požadoval, aby MOHOL BOJOVAŤ PROTI BANDEROVCOM! Aj z toho, čo potom o nich rozprával a čo všetko robili, tak to určite to nebol inejaké „NAŽEHLENÉ A NEVINNÉ ANIČKY“ ako sa ich snažili vykresliť najmä niektoré tendenčné články dnešnej doby.
Najväčším pruserom v jeho vojenskej kariére ale bolo, že si zrejme neustlal a nespravil hrob,. napr. pri boji o kótu , aby ho pekne zastreleného a vojensky podľa řádu upraveného našli mrtveho, pri tých zmätkoch, ktoré tam určite boli. Preto bol chvíľu vedený ako NEZVESTNÝ, ale už v časoch vzniku pamätníka na DUKLE bol napísaný medzi padlými. To však dávalo nádej jeho matke a mojej babke, ktorá ako som už raz napísal, doposledku do svojich 92-rokov na neho márne čakala, že “ za ňou raz EMILKO príde." Mohol som ju utešovať ako správny intelektuálny Blbeček SENECOVIM HESLOM: „Niekedy je lepšie za svoje ideály zomrieť - ako potom s nimi vydržať žiť!“ aj tým, ako KOMUNISTI s takýmito hrdinami zaobchádzali v ďaľších rokoch. Takže je aj pre neho možno lepšie, že sa domov nevrátil.
IV.
A v takých Piešťanoch PJÉŠČANCY by si ho asi aj vedeli náležite vychutnať - ako som sa mal možnosť aj ja sa presvedčiť, pri zmene tohoto režimu. V tom čase už Zväz protifašistických bojovníkov už praskal vo švíkoch, najmä po schválení zák. 255 všeliakými povstalcami, kukuričnými partizánmi a miestnymi hrdinami
