Článek
Dňa 12. februára 1919 v Prešporku demonštroval niekoľkotisícový dav, ktorý sa skladal hlavne z maďarských a nemeckých obyvateľov mesta, na bývalom Trhovom námestí (dnes Námestie SNP) na protest proti obsadeniu mesta vojakmi Československých légií v prvý deň roka, a proti o mesiac neskôr svojvolnému vyhláseniu mesta za hlavné mesto Slovenska takzvaným Úradom ministra s plnou mocou pre správu Slovenska.
Pokojné skandovanie davu a výkriky „Nech žije Maďarsko!“ považovali československí legionári za provokáciu, preto spustili guľometnú streľbu do demonštrantov a následne na to napadli utekajúcich ľudí bodákmi. Počet smrteľných obetí streľby bol deväť, menovite:
• Gusztáv Luntzer, 19-ročný robotník
• Károly Albrecht, 21-ročný demobilizovaný námorník
• Vilmos Kubesch, 17-ročný učeň kovoobrábač
• György Kováts, 28-ročný invalidný vojak
• Ferenc Heringes, 37-ročný majster krajčír
• Pani Soós Ferencné, 37-ročná manželka mestského zamestnanca
• Gyula Záborszky, 37-ročný úradník
• János Skoda, ktorý o niekoľko dní podľahol zraneniam
• Károly Hubert, 14-ročný študent, ktorého zastrelil český vojak v deň pohrebu obetí, keď si viazal šnúrky, pretože si vojak myslel, že mu ukazuje zadok.
Okrem deviatich smrteľných obetí mala streľba aj dvadsaťtri ťažko zranených a tiež viac ako sto ľudí s ľahšími zraneniami.
Hoci československé úrady začali neskôr vyšetrovanie týchto udalostí, nikto však nebol braný na zodpovednosť a obete krvavých udalostí dodnes nie sú rehabilitované.
Na obete tragédie známej ako „prešporská streľba do davu“ každoročne spomínajú maďarské organizácie v Bratislave. Pri týchto spomienkach miestny historik a sprievodca Mihály Brogyányi pravidelne pripomína historické udalosti spojené s tragédiou. Je známe, že vtedajšie úrady sa snažili udalosti prezentovať tak, akoby boli následkami provokácií prešporských Maďarov, hoci obyvateľstvo sa len nechcelo vzdať svojej slobody, nechcelo zmeniť svoje spoločenské väzby, a dávalo to okupačným československým vojskám najavo prostredníctvom protestov a rôznych iných foriem.
Spisovateľ a publicista Rezső Peéry, bývalý prešporský obyvateľ a účastník demonštrácie, si na ten deň spomína takto: „Bol som deväťročný chlapec, keď 12. februára 1919 o piatej hodine popoludní jednotka československých legionárov v talianskych uniformách otvorila paľbu na mňa a môjho trinásťročného priateľa na Širokých schodoch v Prešporku. Predtým, ako zazneli výstrely, sme sa stihli ukryť pod vysoké zábradlie schodov, takže sme obaja prežili. Vliekli sme sa domov z verejného zhromaždenia, kde miestni robotníci a občania protestovali proti cudzej okupácii.“
Na základe protestných udalostí bola v meste, ktoré vtedy ešte obývalo viac ako 80 percent Maďarov a Nemcov, začatá séria odvetných opatrení. Ako súčasť procesu zameraného na zdecimovanie miestneho maďarského obyvateľstva, okrem iného natrvalo zatvorili maďarskú Alžbetínsku univerzitu v Prešporku, internovali mnohých miestnych maďarských vodcov a viacerých pripravili o prácu. Začal sa proces preformovania osídlenia, výsledkom ktorého bol vznik úplne iného mesta.
Mihály Brogyányi povedal pri jednej zo spomienok: „Hoci o týchto krvavých udalostiach ani účastníci, ani Československé légie dlho nehovorili, nedali sa ale úplne ututlať. My musíme stále na to spomínať a tiež si musíme uchovávať v pamäti, že tu nie sme nevítaní votrelci, ale patríme sem a leží tu naša budúcnosť!“
Nakoniec nech tu stojí autentická správa z 21. októbra 1997, spred viac ako štvrťstoročia, z listu už vtedy storočného Dr. Payera, ktorý bol v roku 1919 univerzitným študentom medicíny v Prešporku, pánovi Tihamérovi Zilizimu:
„K Tvojim milým slovám nemám veľa čo dodať, lebo vtedy, 12. februára 1919 som bol na lyžovačke, a až neskôr, ako študent medicíny v druhom ročníku, mi anatómia zverila pitvu tých, ktorí zomreli v demonštrujúcom dave. Tam som uvidel známeho z kontingentu delostrelectva kasární. Táto spomienka spolu s obrazom Čechov oblečených v talianskych uniformách zostala pre mňa ako rodáka z Prešporku navždy krvácajúcou ranou. .V dôsledku nevykonaného sčítania ľudu zostalo dodnes všetko v rukách uzurpátorov. Navyše Trianon neskôr pokračoval ďalej vďaka Masarykovmu-francúzskemu priateľstvu, keďže aj časti ležiace za južným brehom Dunaja boli následne anektované. Teraz môžeme veriť už len v zázraky. Keďže nemám čo viac dodať, pripíš prosím chyby atď. mojim stým rokom a môjmu starému písaciemu stroju. Prosiac o Tvoje láskavé porozumenie, pozdravuje, Dr. Payer.“
(Pozsony, 21. október 1997)
***
Stále se vypořádáváme s naší zločinnou minulostí. Nedokážeme-li se s ní vyrovnat, bude se nám stále připomínat i v budoucnu. Chlapci tam na nebi, omluvit se vám nelze, není to omluvitelné, o to více je to trvale zavazující.
***
Google nenašel ani jednu fotografii… Ani po 107 letech si nejsme schopni připomínat naše vlastní zločiny proti lidskosti. Už vznik Československa byl provázen bezprávím, smlouvou ze St. Germain zaručená práva národnostních menšin nebyla dodržena. Největší národnostní etnikum českých Němců bylo nahrazeno uměle vytvořeným „Čechoslovákem“. Kadaňský masakr ze dne 4. března 1919 byl následkem politiky, která ke skutečné demokracii měla hodně daleko. Připomeňme si i českou a německou šlechtu, které byly odebrány šlechtické tituly a nemalé části jejich majetku, patřící jim po staletí a který sloužil zemi. Přesto se zástupci české a německé šlechty vydali na Pražský hrad vyjádřit plnou podporu prezidentu dr. Edvardu Benešovi v roce 1938, a jejich odhodlání postavit se nacismu v přímém boji.
Nedivme se současnému stavu české společnosti. Vládne absolutní nedostatek dobrých mravů, nestatečnosti a plebejství na všech jejích úrovních. Chybí nám skutečná elita. Každý musíme začít sám u sebe. Existují hodnoty, které nelze koupit. Vytvářejí se vzděláním, výchovou, osobním příkladem a poctivou prací. Bez nich nemá lidský život smysl a národ právo na trvalou existenci.
Příroda vždy časem vyřadí vše, co nerespektuje její neměnné, věčné zákony. Každý neseme svůj díl vlastní odpovědnosti, i za předání odkazu předků našim potomkům.
Jan Šinágl
https://www.europeanjusticeorganization.com/cs/news/bratislava-1221919-presporska-strelba-do-davu
