Článek
V byte mám neznesiteľných 29,9 stupňov. Neustále očkom hádžem na teplomer. Desím sa toho, keď sa hodnota prešvihne cez tridsiatku. Môj letný program by sa dal zhrnúť do dvoch viet: „Sedím na stoličke a potím sa.“ Oproti psovi mám výhodu. Keď ho chcem venčiť, musím strčiť hlavu pod posteľ a začať ho prehovárať. Nepomáha ani jeho obľúbená konzerva pašteky. Ten chlpáč nechce ísť do toho pekla. Obvykle nám venčenie trvá tri minúty, ale nie o tom som chcela.
Tvoj život som si predstavovala úplne inak
Volala mi mama. Ak ma čítate, tak viete, čo to znamená a že vzťah nás dvoch je na míle vzdialený od amerických verzií dokonalej rodiny. Neustále odomňa niečo očakáva. Že si nájdem (aspoň nejakého) chlapa, keďže normálny jedinec vraj v mojom prípade neprichádza do úvahy. Že mám schudnúť - tvrdí to mama, ktorú lekár neustále pucuje kvôli vysokej obezite. A vždy dostávam plnú náruč nevyžiadaných rád. Ďakujem, neprosím.
Pri nedávnom rozhovore s kolegom mi však docvaklo pár vecí: Najviac zla narobí práve naše očakávanie. Keď čakáme, že nejako sa bude správať mama, dcéra, sused či partnerka. Kolega mi spomenul príbeh s mladosti:
„Bol som na stretávke so základnej školy. Dvaja spolužiaci sa vzali a prišli tam ako manželia. Spolužiak dosť začal piť a jeho manželka ho začala buzerovať: Nepi toľko, kroť sa! Čo si o tebe pomyslia! Keď išla doňho ako píla, chlapík sa postavil a upratal ju pár vetami: Ivana, spamätaj sa! Dohodli sme sa, že tu pôjdeme ako spolužiaci, nie ako manželia. Prečo nepindáš do Milana? Ten pije oveľa viac ako ja!“
Zaujímavý uhol pohľadu. Niekedy mám pocit, najmä vo vzťahoch, že ľudia snažia stoj čo stoj prerobiť partnera na svoj obraz. Čím viac však chcú niekoho zmeniť, tým sa stretávajú s väčším odporom. Keby som mala dostať cent zakaždým, keď som počula ponosy na druhého človeka, lebo neurobil to, čo sa od neho očakávalo, už dávno by som sa neživila účtovníctvom.
Možno keby sme prestali od seba toľko očakávať, lepšie by sa nám všetkým dýchalo. Len toľko som dnes chcela.
Lujzička.
