Článek
Na autobus sa nedala kúpiť miestenka. Ak som si chcela sadnúť, musela som prísť 90 minút pred príchodom autobusu. Mala som pred sebou dvestokilometrovú cestu. Vtedy bezpečnosť nehrala najdôležitejšiu rolu. Tí, čo nastupovali, sa tlačili ako sardinky a vodič ich povzbudzoval, aby sa ešte pomkli, pretože miesta je ešte dosť.
Nech sa páči, sadnite si!
Moja radosť netrvala dlho. Medzi poslednými nastúpila dôchodkyňa, ktorá si bola v našom meste niečo vybaviť a ledva dobehla na autobus. Postavila sa nado mňa a ja som vedela, že sa musím postaviť a morálne a fyzicky sa pripraviť na to, že budem stáť 4 hodiny v preplnenom autobuse. Postavila som sa a vyzvala pani, ktorá ma prepichovala pohľadom, nech sa posadí.
„Veď preto! Už som si myslela, že tam budeš sedieť ako taká knedľa!“ Usmiala som sa. Neoplatí sa hádať. Pani sedela, len vynoril sa ďalší problém. Ruksak, ktorý som mala pod sedačkou, zrazu v uličke zavadzal aj mne, aj ostatným. Prvú hodinu som s ním bojovala. Nakoniec som poprosila pani, či si ho môžem dať k jej nohám. Miesta tam bolo dosť.
„To nech ťa ani nenapadne. To je môj osobný priestor!“ To mi zobralo všetok vietor z plachiet. Pochopila som, že pani sa nechce hrať na dobré skutky. Bez slov som sa posunula trošku ďalej, nechcela som ju mať v zornom poli. Za mňa to však vyriešil pán v stredných rokoch, vyzeral inteligentne. Myslím, že aj bol.
Mohli ste stáť, milá pani!
„Pani, to je to najmenšie, čo môžete urobiť. Slečna sa postavila. Vy ste mohli stáť, uvedomujete si to?“ Pani nebolo viac treba. Začala sa oháňať nevychovanou mládežou, absenciou úcty k starším a že za jej mladosti by sa toto nestalo. Tento príbeh vo mne silno zarezonoval, pretože som sa začala zamýšľať nad tým, kde je hranica medzi úctou a samotnými hranicami.
Neraz som bola svedkom predbiehania sa dôchodcov, najviac sa ponáhľajú u lekárov, tlačia sa nákupnými košíkmi. Ja chápem, že to nemajú ľahké. Ani na Slovensku, ani v Českej republike. Mizivé dôchodky, často samota, a jediné spoločenské vyžitie je čítanie akciových letákov a návšteva lekárov. Neviem aká budem, som v kategórii 40+. Ale teraz, v októbri, je mesiac úcty k starším. Zaslúžia si to.
No nemala by byť úcta prirodzenou súčasťou každej vekovej skupiny?
Lujzička.
