Článek
No mňa mala moja mama. Neviem, kedy som začala po prvýkrát riešiť svoj výzor. Možno keď som mala 13? Na základnej som dostala prezývku „Gambatá“. Mala som veľké pery. Ešte som vtedy netušila, že o tridsať rokov z toho bude módny trend.
Humor je liek (takmer) na všetko.
Sebavedomia som nikdy nemala dostatok na to, aby som ho mohla exportovať. Keď na mňa po prvýkrát zatrúbilo auto, skočila som do jarku, pretože som mala pocit, že zavadzam. Na komplimenty som odpovedala neurčitým: hmmm. Nie som z tých, ktoré sa vedeli predať.
Aby ste si ma však vedeli predstaviť. Som šedá ako myš. Žena, ktorú stretnete v Kauflande pri banánoch a ani si ju nevšimnete. Možno len vtedy, keď sa jej rozsypú tie banány po zemi. To som ja. Od ocka som zdedila vačky pod očami, jedinečný identifikačný znak, ktorý ma radí do čeľade koalovitých. Jednotky sa mi krížia, vďaka čomu mama vždy zistila, kto si odkusol z čokolády. V páse som mala 60 centimetrov asi ako trinásťročná, teraz napriek mojim riedkym športovým aktivitám sa mi počet centimetrov darí len navyšovať. Samozrejme, že ma telo nesklamalo a medzi obočím mám vrásku ako Harry Potter. Ibaže za to nemôže zázračná neviditeľná sila, ale to, že nevidím. Tak zaostrujem. Mnohí známi si myslia, že som namyslená. Božechráň! Ja ich len nedovidím, tak sa odzdravím, len keď niekto na mňa vyskúša svetelnú signalizáciu. Výzor riešim. Svoj. Chvalabohu za mamu, ktorá ma tak veľmi rada upozorní na nedostatky.
Možno sa taká narodila. Možno to je…
Tento týždeň sa mi v hlave rozsvietilo (čo sa mi nestáva dosť často). Sedela som v čakárni u zubára, pretože pravidelné prehliadky sú pre mňa dôležité. Mám dosť svojich problémov, nemusím si k ním pridávať ešte problémy so zubami. Potom prišla ona. Influencerka. Meno kvôli džídípíár vám neprezradím, no nazvime ju Božena. Srdco som mala v obočí, bola krásna. Prišla ako veľká voda, v ruke ružový telefón, o mňa ani mihalnicou nezakopla. Určite netušila, že tam sedí jedna z jej najvernejších fanúšičiek. Vedela som, že je po rozchode. Najprv som jej chcela povedať pár milých, teplých a možno zbytočných slov, no asi by ju nepotešila veta:
─„Teta, netrápte sa, ja som sama celý život.“
Tak som múdre reči nechala tak a pozerala na ňu ako na svätý obrázok. Potom vyšiel zubár a ona sa naňho obrátila ako na životného záchrancu a psychoterapeuta: „Moje, mám za sebou desný týždeň, fakt desný. Potrebuje to nový vietor. Chcela by som vymeniť komplet zúbky, videla som, že máte peknú prácu…“
Vôbec nebola diskrétna. Zvyšok debaty som nepočula, pretože sa za nimi zavreli dvere. Videla som Boženu. Krásne zuby, medzi prednými jednotkami malá medzierka. Nič extra, čo sa vymyká normálnu. Keď sú zuby boľavé, vypadnuté, výmena asi padne vhod, no dať si trhať na prvý pohľad zdravé zuby len aby som zapadla do dokonalého obrazu? Neviem, či ste zachytili ten trend z Turecka. Nielen vlasové implantáty ale aj zuby, ktoré vyzerajú, akoby ich vyrobili z porcelánu zo záchodovej misy. Neprirodzene biele… Ale asi ďalší trend, na ktorý našťastie nemám peniaze, ani odvahu. Netuším, ako sa Božena rozhodla. Možno sa to o pár týždňov dozviem z novej „storky.“
No viete, čo ma prekvapilo? Že nikto nie je spokojný s výzorom. Ani hviezdy, ani hviezdičky, ani plebs. Sme tak zaujatí svojimi nedostatkami, že sa nezaujímame o druhého človeka. Videla som fotky Boženy zo základnej školy. Dávala ich s komentárom „akože hrúúúza ako som vyzerala.“ Bola svojská. Pekná, nie tuctovitá. Teraz je z nej kópia ďalšej plastovej Barbie, ktorých nájdeš na Instagrame milión.
Nie som proti úpravám. Farbím si vlasy, chodím ku kaderníčke, sem-tam cvičím. Dokonca mám urobené obočko (to bola bolesť jak hrom). Ale stať sa otrokom svojho výzoru? Kde to vedie? Keď vieš, že ti to spokojnosť neprinesie.
Vaša Lujza.
