Článek
Majdu poznám z rodnej dediny. Boli sme spolužiačky na základnej škole, páčil sa nám rovnaký chalan. On si vybral Majdu. Z prvej lásky vzniklo manželstvo. Po dcére Magduške sa im narodil syn Mário. Nečakane zomrel ako bábätko. Zatiaľ čo jeho rovesníci končia prvý stupeň základnej školy, Majko pre rodičov bude navždy bábo. Majdu som stretla pri návšteve mamy. A pri dlhej podvečernej a nečakanej prechádzke mi všetko povedala.
„To je tá, čo jej zomrelo dieťa,“ ukazovali na ňu ľudia prstom
Majda otvorila tému sama, pretože videla, že sa jej vyhýbam. „Už ani ľuďom nehovorím, že som mala dve deti. Keď sa ma niekto pýta, priznám len 12-ročnú Magdu. Nechce sa mi čeliť tým súcitným pohľadom a mlčaniu, keď druhá strana netuší, ako reagovať,“ priznala známa.
Vravela, že v čase, keď jej náhle zomrelo predčasniatko po prepustení z nemocnice, kedy vyzeralo že je všetko v poriadku a je stabilizované, ju najviac dorazila reakcia nejakej staršej rodinnej príslušníčky, ktorá sa jej pýtala, prečo je taká tučná. Že teraz, týždeň po smrti synčeka, má aspoň dostatok času dať sa dohromady. Majko zomrel ako trojtýždňové bábätko. To nebolo všetko. Niektorí sa tvárili, že sa nič nestalo, iní sa jej vyhýbali oblúkom, ďalších zaujímali všetky detaily, iní sa ju snažili "utešiť":
- veď budeš mať ešte deti
- ešte dobre, že zomrel tak skoro, keby mal rok, to by si ťažšie znášala
- to si ho určite pánbožko povolal k sebe, lebo si mu také hlúpe meno vybrala
- máš dcéru, sústreď sa na ňu, buď rada, že ti zomrel on a nie ona
- možno by sa len trápil
- urobte si čo najskôr druhé, uvidíš, ako rýchlo naňho zabudneš
Majda nezabudla. Chlapec by mal o pár dní desať rokov. Každý deň naňho myslí. Pochopila, že ľuďom nevyhovie. Smútila po svojom. Nechodila v čiernom, čo bol podľa mnohých hriech. Nespávala na cintoríne, ani si na rameno nedala vytetovať jeho meno a dátum úmrtia.
„Doma mám fotografiu, jedinú. Kde sa smial. Tú si občas vyberiem. No nemám ju vystavenú, pretože nechcem, aby mi každý deň pripomínala, čím som si prešla,“ prezradila mi. To však podľa jej mamy nie je dostatočný prejav smútenia a malý sa určite musí v hrobe obracať. Najviac jej pomohla sesternica Lena.
„Prišla ku nám domov. Nedávala mi rozumy, len ma objala. Ja som len plakala a plakala. To bolo všetko, čo som potrebovala.“ Nepomohli jej nevyžiadané rady, ani morálne ponaučenia, ani to, že jej niekto vyčítal, že ho nepokrstila, ale miesto toho mu dávala prvú pomoc. Po čase začala podnikať. Odsťahovala sa z rodnej dediny. Len zhoda náhod nás dala dokopy, že sme sa v tej dedine ocitli v rovnaký čas. „Neušla som. Len som nechcela byť tou, ktorej zomrelo dieťa. Trúchliacou mamou, ktorá sa ani po desaťročiach nebude vedieť pohnúť z miesta. Žiť sa má pre živých. A som rada, že Majko si nás vybral za rodičov. Odvtedy viem, že láska je večná. Vždy bude v mojom srdci.“
Po jej slovách sme dlho hľadeli na zapadajúce slnko. Možno sa opäť neuvidíme roky. Odovzdala mi to, čo mi chcela odovzdať. Že láska k dieťaťu sa nemeria prežitými rokmi. Aj pár okamihov môže v srdci matky zanechať nezmazateľnú stopu.
Lujza.
