Článek
Dlhšie som sa neozvala. Veď nevadí, Lujzičiek po svete chodí viac než dosť. Ja som len šedá myš, nad ktorou sa podľa mojej mamy nikto ešte nezľutoval, preto som sama ako prst. Ale viete čo? Radšej celý život sama ako deň s debilom. Ale nie to som chcela.
Mám všednú prácu. Takú, pri ktorej vám oči sami padajú na monitor. Čísla, štatistiky, nezrozumiteľné súvetia. Tak som si našla „bokovku.“ Nie chlapa s výhodami. Ale sociálne siete, spravujem komentáre, odpovedám, riešim sťažnosti, reklamácie a občas mám pocit, že niektorí jedinci ešte stále neopustili dobu kamennú.
„Vživote bi som tak nehcela vizerať“
Píše pani komentár aj s gramatickými chybami. Pod príspevkom peknej slečny, ktorá propaguje nejaký očný krém. Opálená, vyžehlené vlasy, pleť ako batoľa riťku… presný opak mňa. Zvedavosť mi nedá, tak kliknem na pani, ktorá si prešla „vysokou školou života“, a tak nemala čas riešiť gramatiku. Pri pohľade na jej fotku zisťujem, že nemala kedy riešiť ani výzor. Vysoká obezita, štyri vlasy v piatich radoch, obočie ako Brežnev. „Fakt by nechcela vyzerať tak ako tá slečna?“ pýtam sa v duch samej seba. Skôr naopak, mám pocit, že jej komentár odzrkadľuje vlastnú frustráciu. Inak by nemala potrebu hejtovať.
Samozrejme, že jej to nemôžem napísať. Predsa len, firemná politika káže žehliť, čo sa dá. Neísť do konfliktu s ľuďmi. No po pár mesiacov vidím jasný vzorec. Najviac hejtujú výzor zanedbané žienky, pupkatí a plešatí muži, ktorí píšu, že: „O takú špatu by neopreli ani bicykel.“ Myslím si, že oni nie sú typ chlapa, o ktoré sa ženy idú potrhať.
A tak len ako Honza Citrón vravel vo svojich piesňach: šírme Lásku. (Nie hejty). To dodávam ja. Lebo prezradia o nás oveľa viac, než by sme chceli.
Vaša Lujzička.
