Článek
Stalo sa to to pred šiestimi rokmi. Marína, spolužiačka z vysokej, ma zavolala na babský víkend. U nej doma. Manžel išiel na služobnú cestu do zahraničia, ona sama s dvojročnou dcérou Zoruškou, cez deň pôjdeme s ňou na prechádzku a večer si môžeme uvariť čaj, jesť brownies z fazule a tešiť sa zo života. Prdy, vrdy, zlatá rybka. To nebola babská jazda, ale kurz prežitia.
Je to rodený anjel
Prvý šok nastal, keď mi vo dverách otvorila strapatá Marína. Pamätám si ju ako kočku s krásnymi vlasmi, na ktoré si pravidelne dávala keratín. Vždy tak jemne voňala, kupovala si značkový parfum v Nemecku a obliekala sa ako Francúzka. Bola pre mňa taká chodiaca zmes multikulti. Vošla som do domu. Na bosé nohy sa mi nalepilo nejaké biolízatko. Pri stene stála dvojročná Zora, ktorá si čas krátila maľovaním na stenu.
„Rozvíjame jej kreativitu,“ pochválila sa hrdá matka. „Vymaľujeme o pár rokov, teraz to aspoň vidno, že v dome žije dieťa.“ Jasné, tie najdôležitejšie veci v živote nie sú veci. Ani ja doma nemám poriadok, no to, čo bolo u Maríny, presahovalo moje predstavy o neskutočnom bordeli. A to som bola ohlásená návšteva. Všade vlasy, chlpy od mačky, na zemi bio chrumky, mrkva, zemiaky, pretože Marína presadzovala názor, že dieťa vie, čo potrebuje a papá to, na čo má chuť a kedy má chuť. Ako sa ukázalo, Zoruška aj tak najviac ľúbi mliečko. Tak mame visela nonstop na prsníku.
Rozhodla som sa, že nebudem súdiť, nevidím celý obraz. Preto som sa po počiatočnom šoku rozhodla, že dievčatám pomôžem s obedom. Zora sa rozhodla hrať na klavíri. Mala dva roky, tak si to 20-minútové šialenstvo viete predstaviť.
Keď som začala krájať mrkvu, Zoruška začala jačať. Pozrela som sa na Marínu a tá tej potvore začala vysvetľovať: „Áno, máš právo na svoje emócie. Len to dostaň zo seba. Nepáči sa ti, ako Lujza krája mrkvu, však?“ Sánka mi padla niekde na podlahu. To bola už iná káva.
„Asi by som ti to mala vysvetliť. Vieš, dieťa sa rodí ako čistá bytosť, anjel, ktorý prišiel na Zem s nejakým poslaním. Ono ide podľa intuície. Najdôležitejšie je do jeho plánu nezasahovať. Prvé tri roky sú kľúčové. Stačí plniť jeho potreby a ostatné sa pridá samo. Je to učiteľ, ale to pochopíš, až keď budeš mať dieťa.“ Netuším, čo tým myslela, ale podľa toho, čo som videla, bolo jediným poslaním Zory ničiť nervy každému navôkol. Moja zošúverená maternica vyslala jasný signál vaječníkom, aby prestali produkovať vaječníky. Nie, dieťa nechcem.
Čím ďalej, tým horšie
Zorine potreby boli čoraz horšie. Mala potrebu v záhrade vykonať potrebu pred vchodové dvere? Tak to urobila. Mama len mávla rukou, že predsa sme len zvieratká. Zore sa nepáčilo, že som si sadla na stoličku? Jej mamina ma jemne poprosila, aby som si sadla na zem.
Ďalšou kapitolou bola hra požičiam-nepožičiam. Siahla som po knihe, ktorá ma zaujala, malá ma začala hrýzť. Aj na to mala jej mama trefnú odpoveď: „Je to jej kniha. Ona má právo ti ju nepožičať. Veď ani ty nikomu nedávaš telefón do ruky.“
Čerešničkou na torte bolo to, že som domov išla posledným vlakom. Dôvod bol jasný, Zoruške som nesadla. Nech sa nehnevám… možno o rok o dva nám to vyjde.
O rok ma Marína volala. Rozvedená, muž nezvládol plniť dcérine potreby a očividne mali obaja o výchove diametrálne odlišnú predstavu. Marínou to nepohlo. Hľadá muža, ktorý bude alternatívne vychovávať dieťa. Cez deň plní dcérine potreby, v noci robí na prekladoch z taliančiny, aby utiahla školné v alternatívnej škole, kde chápu deti ako ľudské bytosti.
A ja sa pýtam, kde sú hranice a potreby, ktoré má rodič?
Vaša Lujzička.
