Článek
Milosrdný osud neposadil chorú matku za učiteľský stôl pred obávaným príchodom piateho
dieťatka,ale ju opatrne uložil do postele trenčianskej nemocnice.
Starostlivo rozdelil našu rodinu po dobrosrdečných príbuzných ako predtým cez vojnu.
Staršieho brata a mladšiu sestričku privítal na severe u strýčka v starej fare a mňa s najmladšou
sestričkou v babičkinej malebnej dedinke stredného Slovenska.
K otcovi sa zachoval po vojensky ako úrady. Putovanie za učiteľským chlebom zo stredného
Slovenska na juh a za roztrúsenou rodinou až na sever, prijímal bez reptania ako ostatní,
ktorí nestrácali nádej v lepšie časy. Vraj naberal nim silu pre ranné zápolenie s časom
na bicykli či v pokluse až na štyri kilometre vzdialenú železničnú stanicu od malebnej dedinky…
Teplý september však nebral v úvahu babičkinu snahu dostať ma z podvýživy ako cez prázdniny.
Keď skončili hry deti pri pasení kráv a ovci na pasienku za humnami, posadil ma ako druháčku
do druhej lavice jednotriedky a prinútil ma s rukami za chrbtom pozorne načúvať úlohám
kladeným prísnou učiteľkou pre prvákov až piatakov.
Po sýtych raňajkách som pocítila spásonosné uvoľnenie, až keď som sa zohla do tašky po čítanku.
Deti okolo mňa však s čítankou akosi otáľali. Začali sa nepokojne mrviť a ohrňovať nos.
Aj učiteľka spozornela.
Po chvíľke sa prihlásil piatak Peter z poslednej lavice s prekvapujúcou prosbou:
„Pani učiteľka, prosím, môžem otvoriť okno, lebo dakto vypustil holubičku.“
Učiteľka sa zamračila na malú drobnú prváčku, ktorá sedela predo mnou a prísne mu odvetila:
"Najprv musíme zistiť, kto to bol. Kto je každý deň fazuľu!"
„Fazuľová Milka,“ zašepkali dievčatá blízko nás a posmešne zazerali na červenajúcu sa prváčku.
"Peter, najprv zisti, ktorý nevychovanec vypustil holubičku. Čuchaj rad radom od prvej lavice!"
Od strachu sa mi zastavoval dych. Bolo mi na omdletie.
Peter ochotne poslúchol. Skrčený ako pes, začal čuchať od prvej lavice od dverí. Sklamane zavrtel
hlavou a podišiel k našej rade. Okolo drobnej Milky podozrivo čuchal.
Deti škodoradostne na ňu hľadeli ako na vinníčku.
Zaváhal, ešte raz si začuchal a potom pomaly pristúpil ku mne. Hneď ako si čuchol, ukázal prstom
na mňa a víťazoslávne zvolal: "Odtiaľto vzlietla holubička!"
"To nemohla byť ona, veď je bledá ako smrť! A je z váženej rodiny, kde sa fajnovo varí.
Milka sa červená! Tá ju vypustila!“
Na pomoc Petrovi prišli dievčatá z najbližších lavíc. Predháňali sa v čuchaní a horlivom presvedčovaní
učiteľky, odkiaľ vyletela holubička.
Učiteľka sa preľakla, zrejme sa obávala múdrej babičky, ktorá by jej pripomenula, že jej dcéry,
ktoré sú tiež učiteľkami, by takto nikdy nepostupovali.
Horlivo ma obhajovala a nešťastný úlet holubičky zvaľovala na vystrašenú Milku.
Nespravodlivo pohanená Milka sa rozplakala.
Chcela som vyskočiť z lavice a utiecť von, ale akonáhle som sa nadvihla, došlo k druhému uvoľneniu.
Nová holubička vzlietla rovno k učiteľkinmu nosu. Pošteklila nosy aj Petrovi a jeho pomocníkom.
„Cítite, že to bola ona!“ dožadoval sa spravodlivosti Peter, zlostne ukazujúc na mňa.
Omámená učiteľka ma už obhajovala pokrikom.
Spravodlivý Peter, podporovaný dievčatami sa však nevzdával. Nahnevaný presvedčoval učiteľku:
"Čuchnite si, keď neveríte!"
Učiteľka pristúpila k malej Milke. Zohla sa a zavetrila. Vyľakanej prváčke zavelila: "Milka, do kúta!
Na hodine nemáš vypúšťať holubičky, máš na to prestávku!"
Drobná Milka sa pobrala s plačom do kúta.
„Nebola to Milka!“ odporoval vzdorovitý Peter.
„Nebola,“ obhajovali ju aj deti.
„Nebola,“ prisvedčila som deťom zo zúfalstvom v očiach. Neprehovorila som nahlas ani sa nepohla
v obave, aby mi nevyletela ďalšia holubička. Sedela som na lavici ako prilepená, iba slzy mi vyhŕkli
z očí a stekali po lícach. Za hanbu a nespravodlivé obvinenie nevinnej Milky, ktorá sa ešte nedokázala
brániť.
Avšak učiteľka akoby to nepočula. Karhala i naďalej usmoklenú Milku.
Nechápala som, prečo nedovolila Petrovi otvoriť okno bez toho, aby prerušila vyučovanie, ale spôsobila
napätie v triede, zničila vieru detí v spravodlivosť a vyvolala zbytočné slzy.
Zrejme to nechápali ani ostatní, lebo som za chrbtom začula šepot sklamaných detí:
"Načo sme čuchali?!"
Prerušil ich rozhorčený hlas Petra: "Načo som čuchal a vyčuchal holubičku! To som mohol
bez toho otvoriť okno!"
Všetko vyriešil zvonec a napätiu a slzám bol koniec. Avšak zvonenie na veľkú prestávku
nezahnalo sklamanie…
„Ja mám dobrý čuch!“ pochválil sa mi Peter, práve keď som drobnej Milke utrela slzy a podala
koláče ako náhradu za nevinné pohanenie.
"Učiteľka nikdy nedopustí, že nemá pravdu! A obávala sa, že by od vás už nedostala mlieko,
maslo a syry…"
„Babička im dáva aj ovocie a zeleninu, zabíjačku, a tiež peceň chleba, keď upečie, lebo učiteľka
má malé deti a vraj žobrácky plat.“
"S odvahou sa priznaj, aby vedela, že má byť spravodlivá!"
Obrátil sa k uslzenej Milke a napomenul ju: „Už nikdy nesmoklí, ale sa bráň!“
Hlasným pokrikom sme vyjadrili neskrývanú radosť nad tým, že sme sami našli cestu ku spravodlivosti.
„Milka to nebola!“ zvolal Peter z plných pľúc. A po ňom ostatní ako ozvena.
Prekvapená učiteľka vykukla z okna.
„Milka to nebola!“ zvolali ako na povel spolužiaci.
„Bola som to ja, z váženej rodiny, kde sa fajnovo varí! A neobávajte sa, dostanete aj zo zabíjačky!“
„Deti, choďte na lúku! Máme ďalšiu hodinu telocviku, tak sa dobre prevetrajte! Zatiaľ umyjem okná!“
Peter s úsmevom víťazstva sa rozbehol dolu kopcom na rozkvitnutú lúku.
Za ním ostatní s radostným pokrikom.
Uvitými venčekmi sme ozdobili uplakanú Milku. Lúčne kvety ju premenili na malú lúčnu vílu so žiariacimi
očami šťastia. Bola nasýtená, obklopená priateľmi a spravodlivosťou.
Po skončení telocviku v malebnej prírode, vítali nás čisté a otvorené okna triedy.
Spravodlivý Peter odmenil učiteľku kytičkou lúčnych kvetov…
