Článek
Z DENNÍKA ŠIKANY MICHAELA Z ROKU 1985
Nepoznal som otca, lebo som sa narodil štyri dni po jeho odchode na večnosť. Nepoznali ho ani moji spolužiaci. Keď sa však dozvedeli od susedov chválospevy na neho, lebo vraj bol fešák, elegantný, inteligentný, vzdelaný a pozorný a láskavý ku všetkým, s posmechom ho nazvali Mafiánom, ako ich vraj poznajú z filmov.
Ale ja viem od mamy a múdrych ľudí, že ľudia sa delia len podľa charakteru. Na dobrých a zlých.
Nečudo, že po týchto chýroch o otcovi spolužiaci ešte priostrili. Urážali ma, fackovali, kopali, štípali, ničili mi školské potreby a dokonca aj oblečenie. Naposledy ma hodili do kaluže a diečata ma v nej dusili. Predháňali sa mi v ubližovaní slovom i päsťou…
Deti odo mňa bočia, posmievajú sa a ubližujú mi vraj preto, že som nemehlo v športe, strachopud, lebo sa bojím výšok a trpím závratmi. Neviem sa biť ani nadávať ako riadni chlapci, takže ma mlátia aj dievčatá. Nadávajú mi aj do Biflošov a Jedničkárov, lebo zástupkyňa školy povedala na rodičovskom združení, že vo vedomostiach som pred ostatnými o viac než ročným predstihom. Mama vravela, že to nemala povedať rodičom, lebo mi pravdou skôr ublížila.
Nemám žiadneho ochrancu v škole, lebo tichý a chorľavý spolužiak Dan, s ktorým sedím v lavici je tiež v nemilosti. Má však šťastie, že ma oboch, hoci chorých rodičov a bývajú blízko školy.
Mame som nežaloval o šikane spolužiakov lebo ma náročné zamestnanie a kopec starosti. Pracovnú dobu ma do piatej, potom beží z pracoviska, aby sthla nakúpiť a uvariť večeru.
Spravida sa vrciam z krúžkov s príchodom mamy. Zatiaľ, čo sa stará o domácnosť, pripravujem sa do školy, cvičim na klaviri, potom na harmonike, ktoré mi zakúpil ešte otec.
Keď zaspím mama ešte pracuje na úkoloch z práce, lebo musí platiť kopec zloženiek…
Hovorom s neprítomnými deťmi a hudbou vyplňam si samotu medzi krúžkami. Rozprávam si sám pre seba ako osamelé babky, aby som nezabudol hovoriť.
Hrám sa na rušnú spoločnosť. Cez víkendy sa pripojuje k nej aj mama.
Vlastne túto našu hru objavila babička, keď som bol so všetkými sestranicami a bratrancami na prvých letných prázdninách u maminých rodičov. Boli to najkrajšie zážitky, ktoré som doteraz poznal…
Na konci prázdnin si však prišli pre svoje deti tri maminé sestry s najstarším bratom. Oslavu sme zakončili hostinou, spomiekami, smiechom a spoločným spevom za sprievodu deduškových huslí. Lúčenie bolo pokropené slzami nás najmnších. Ja som ich hrdinsky ukrýval.
Keď sme s mamou zostali sami u jej rodičo, lebo sme mali odcestovať vlakom až na druhý deň, moje hrdinské slzy sa premenili na žalostný plač. Bezradnej mame tiekli slzy bolesti zrejme pri spomienke na otca, lebo sa k nám túlila „Belka“. Biely špic, ktorý priniesol do rodičoského domu otec na rozlúčku s veľkou rodinou, aby sme na neho nezabudli.
Babička, ako bývala učiteľka, razom poznala náš spoločný bôľ. Veď ho liečila toľkým deťom aj ich rodičom.
„Ale deti, čo ste vyviedli tým najmeším, že sa rouplakali. Poďte so mnou do záhrady, pozrieme sa, či ste dačo tam nezabudli a vypleli ste zeleninu, ako ste sľúbili.“
Belka porozumela, rozbehla sa prvá a my za ňou. Samota zo srdca sa akosi neviditeľnou hrou vytratila, keď sme preberali zážitky, akoby boli všetci prítomní. Veselé spomienky premenené ako v divadle na skutočnosť s neviditeľnými hercami usušili slzy, prinášali nádej na nové rodinné stretnutie a končili povzbudzujúcim smiechom.
Od tohto liečivého poznania zo samoty som obklopený neviditeľnými priateľmi, ktorí ma pozorne počúvajú, radia mi, aj sa so mnou občas poškriepia.
Cez víkend sa ku mne pridáva mama ako tlmočníčka, lebo sú u nás aj neviditeľné zahraničné návštevy. Servírujeme im na prázdnych tanieroch niekoľko chodov, zatiaľ čo my dvaja pojedáme iba skromný obed.
Dokonca aj taniere vylížem s pripomienkou k neprítomným deťom, že im predvediem, ako sa nemá správať v spoločnosti.
Mama sa mi víkendovými hrami aj na prechádzkach snaží aspoň trochu zmierniť svoj neskorý príchod zo zamestnania…
UMELEC 2.
Okrem Dana ma spolužiaci neoslovovali menom ako i triedna učiteľka. Podľa nálady ma vedľa skomoleného priezviska, Bifľoša, Jedničkára ešte posmešne prezývajú Umelcom. Ani nie preto, že každoročne získavam diplomy v rôznych výtvarných a hudobných súťažiach. Umelec mi prischol až po vlaňajšej výtvarnej výstave v centre mesta, kde som mal celý týždeň vystavenú kresbu, ktorá získala prvú cenu v medzinárodnej výtvarnej súťaží detí.
Nepovedali mi o nej ani spolužiaci ani triedna učiteľka mi neoznámila, aby som si vyzdvihol diplom a cenu na zahájení, hoci poslali do školy oznámenie.
Dozvedel som sa to až po výstave, keď Danov otec triednej pripomenul, že som mal na výstave obraz na čestnom mieste, pretože som vyhrál prvú cenu.
Namiesto pochvaly sa potom na mňa oborila, že sa mám venovať škole a nie si hrať na umelca. „Prikazujem ti, že si môžeš vybrať iba jednu mimoškolskú činnosť. Buď výtvarnú, lebo klavír, alebo harmoniku či dramatickú! Nariaďujem ti, aby si všetko ostatné zrušil!“
Slušne som jej odvetil, že nechcem nič zrušiť, lebo ma všetko nesmierne baví a stačím na všetko. A budem sa snažiť, aby som školu zvládol na jedničky!"
„Ja ti dám jedničky! To uvidíš! Umelec!“ zastrájala sa zlostne.
Pretože sa triasla zlosťou, neodvážil som sa ju poprosiť o diplom, lebo organizátori výstavy nám povedali, že diplom s obrazom poslali do školy. Chcel som si iba založiť diplom do zbierky a urobiť z neho kópiu pre babičku v cudzine, lebo ma ešte nevidela a teší sa z každého môjho úspechu. Nepátrali sme po tom, či zahraničný zájazd, ktorý som vraj dostal ako odmenu prepadol, či tam poslali niekoho iného. Mama vravela, že to radšej nebudeme zisťovať, lebo by som mal ešte väčšie peklo.
Nie je mi ľúto toho zájazdu. Mama by to určite niekomu darovala, lebo ma samého nikam nepusti v obave pred závratmi, ktorých sa ešte stále nemôžem zbaviť. Ľúto mi je, že mi to v škole zamlčali.
A tak mi zásluhou triednej ešte prischla posmešná prezývka Umelec.
Práve preto nikomu neprezradím, že skladám pesničky a drobné klavírne skladby. A tak rád by som ich zahral deťom, aby som si vypočul ich názor, či sa im páčia.
Mama ma však varuje a pripomína mi, ako mi ublížilo v prvej triede, keď žiaci na školskom večierku zaspievali za môjho klavírneho sprievodu pieseň „Horí, horí,“ ktorú som sám zložil a venoval hasičom, lebo ich nesmierne obdivujem, pretože sa neboja výšok ako ja.
Mama vie dobre predpovedať, hoci nie je jasnovidec. Ako vraví jej najväčším koníčkom je psychológia. Chcela byť detektívom, lebo od malička odhaľovala všetky podvody a krádeže v škole. Radila všetkým, ako vravela, len nikdy nedokázala sebe poradiť, ale sa vždy utešovala, že chybami sa človek učí, tak ešte stále dačo študuje.
Bolí ma to, že sa ma nezastane ani triedna učiteľka. Nevyvolá ma krstným menom ako ostatných. Moje nezvyklé priezvisko vysloví s neskrývanou nenávisťou. Po ňom mi naskočí husia koža a spolužiakom škodoradostné úškľabky. Triedna číha, či sa dakde nezmýlim alebo nezabudnem nejaké školské potreby, aby ma mohla napomenúť alebo potrestať a dať zlú známku.
Radšej ma nevyvoláva, lebo by mi musela dať jedničku, hoci sa hlásim iba vtedy, keď nikto nevie zodpovedať na jej otázku. Nevšíma si ma, ako by ma nevidela. Keď sa vytrvale hlásim, dá mi poznámku do žiackej knihy, že na hodine ruším.
Preto sa snažím zo všetkých síl, aby nenašla na mne ani chybičku, pre ktorú by sa rozhodla ma dať vylúčiť z krúžkov. Čo by som mal vynechať?
Výtvarná je mojím koníčkem. Klavír a harmonika sú až koňom. A do dramatického krúžku nechodím s túžbou sa stať hercom ako ostatní, ale chcem sa naučiť správne hovoriť a vystupovať. Zbaviť sa ostychu a strachu pred ľuďmi.
A je tam veľmi dobrá učiteľka. Spravodlivá. Ku všetkým rovnaká. Oslovuje ma Mišo. Keď je spokojná s vystúpením, tak mi povie Miško. Je to tak krásne…
Nechcel by som sa vzdať ani dramatického krúžku.
Niekoľkokrát si kontrolujem školskú tašku podľa rozvrhu. Musím knihy a zošity často prebaľovať a doplňovať pera a farbičky, lebo spolužiaci mi ich ničia ako aj pekné a čisté oblečenie.
A snažím sa vedieť čo najviac nielen zo strachu pred učiteľkou, ale hlavne preto, že túžim poznať všetko, čo ešte nepoznám a má zaujíma.
Mám strach nielen z výšky, učiteľky, ale hlavne z detí, ktoré mi nepomáhajú prekonávať strach, ale mi ho svojimi činmi ešte viacej naháňajú a bavia sa nad mojím utrpením.
Najradšej by som do školy nechodil a učil sa sám. Alebo by som chodil do takej školy, kde sú dobré a múdre deti. Čo sa učíme, to už dávno viem. Veď mám diplom ešte zo školky za násobilku. Naučil som sa ju pri nákupe sardiniek, ktoré mám veľmi rád, lebo som musel v rýchlosti zistiť, koľko nám zostalo peňazí na sardinky.
Nedávno som sa posadil na špendlíky, ktoré mi tam nachystali dievčatá. Im sa nič nestalo, zato však mne triedna vyhrožovala dvojkou z chovania, pretože som skríkol od bolesti…
TAXIKÁR 3.
Pri prechádzaní malej ulice z výtvarnej sa vždy pozriem na obidve strany hoci bola jednosmerkou. Nepostrehol som uháňajúci taxík, ktorý sa vyrútil z bočnej ulice. Po náraze ma vraj taxikár v bezvedomí naložil do auta a odviezol do nemocnice, hoci vedel, že mal počkať na sanitku a policajtov.
Doktori ma utešovali, že som mal veľké šťastie v nešťastí, že ma nabral iba z boku a pri prevoze svojim taxíkom mi polámané rebra a kľúčna kosť neprepichli pľúca a ostatné orgány.
Začínajúci policajt najprv omylom oznámil mame, že som zomrel. Keď mamu priviedol k vedomiu, ospravedlnil sa jej za omyl, lebo po prvý krát oznamoval matke smutnú správu. Vraj sa jedná o druhého taxikára a chlapca. Poradil jej, aby taxikára dala k súdu pre neprimeranú rýchlosť, nebezpečný odvoz vlastným vozidlom namiesto záchranky, zničenie stop odchodom z miesta činu a dodatočných falošných svedkov. Veď všetkým bolo jasné, že keď som nikoho nevidel na ulici do zrážky s autom, do ktorého ma vraj v šoku naložil a vrátil sa tam až za dlhú chvíľu, nemohli na neho čakať neznámi svedkovia, ktorí tam vôbec neboli. A keby aj boli, určite by nečakali dobrovoľne na taxikára, keď ich o to nepožiadal, lebo nevedel, kedy sa vráti a či sa vráti.
Potom prišiel druhý skúsený policajt s odkazom taxikára, aby sa vyrovnali mimo súdu. Vraj mi zaplatí odškodné za ujmu na zdraví, zničenie odevu a školskej tašky.
Mama to odmietla. Iba odkázala taxikárovi po skúsenom policajtovi, že je vďačná osudu zato, že žijem. A aby sa sám vysporiadal so svojím svedomím. Asi ho vôbec nemal, lebo namiesto spytovania svedomia, vraj podplatil doktorku v poisťovni, takže za polámané rebra, kľúčnu kosť a ťažký otras mozgu som dostal iba dvestopäťdesiat korún.
Zistil to rozhorčený podnikový právnik a presvedčoval mamu, že ju bude zastupovať na súde. Mama mu poďakovala za snahu, ale nechcela sa súdiť. Ma toľko trápenia a starostí, že nechce vyvolávať ďaľšie. Potrebujeme iba pokoj…
ŠIKANA 4.
Myslel som, že keď sa vrátim po autonehode do školy, spolužiaci ma poľutujú a budú ku mne aspoň teraz ohľaduplní. Že mi pomôžu s ťažkou taškou, lebo som ju kvôli zraneniu nemohol nosiť asi mesiac.
S taškou mi však nikto nepomohol. Mama ju musela vyniesť až do druhého poschodia. Bolo to pre ňu zložité, lebo sa oneskorila do práce. Číhali na ňu, aby ju prepustili. Na jej miesto čakal papalášov syn.To sme nemohli pripustiť. Nevzdali sme sa. Vstávali sme o hodinu prv, aby sme to zvládli…
Keď som sa s námahou chcel posadiť do lavice, najväčší bitkár z triedy ma privítal slovami: „Tak čo, které rebrá si si polámal?“
Ukázal som na pravú stranu.
Nečakane ma schmatol za krk a celou silou ma začal búchať o tabulu. „Ešte raz si ich zlom!“
Keby sa tam neobjavila triedna, určite by sa mu prianie splnilo. Nevyhrešila však jeho za ubližovanie na zdraví, ale mňa, že nesedím v lavici. Nespýtala sa ma ani slovom na haváriu, či som už v poriadku. Neporadila mi s doučovaním chýbajúceho učiva, ale štipľavými poznámkami mi naznačovala, že by ma najradšej nevidela.
Skúšala ma, ako by som vôbec nechýbal v škole dva týždne. Našťastie doučoval som sa sám. Prebral som všetky učebnice do konca, lebo sa už chýlilo ku koncu školského roku. Všetky otázky som správne zodpovedal, čo triednu vôbec nepotešilo, ale ešte viacej popudzovalo. Všetci to brali akosi samozrejme, že si na mňa „zasadla“, lebo i oni sedeli na mne.
Cez prestávku mi nebadane upadol na zem kľúč od bytu. Ktorási spolužiačka mi ho ochotne podala.
V prvom momente som bol prekvapený, že mi ho podala. Chcel som jej poďakovať, keď som v tom ucítil silnú facku. Zatočila sa mi hlava, ktorá ešte nebola v poriadku po ťažkom otrase mozgu. Nevedel som v prvej chvíli, kto mi to strelil, lebo sa mi pred očami zahmlilo.
Až jačanie učiteľky, prezradilo pôvodcu. „Ty nevychovanec! Nevieš poďakovať!? Ale kto ťa ma vlastne vychovávať? Matka, ktorá naháňa kariéru? Či otec…?“
Nedohovorila, lebo sa zrejme zľakla môjho pohľadu. Cez zadržované slzy som zašepkal: „Chcel som jej poďakovať, ale vy ste…“
Zatočila sa mi hlava, trieda. Zachytil som sa lavice. Snáď usadil na stoličku. Potom ma pohltila tma a ticho…
Nežaloval som to mame. Mala toľko starostí. Chodila do náročného zamestnania, potom letela na nákup, uvarila, upratala..Málo spala. Po mojej havárii takmer vôbec. Užívala lieky. Bola na pokraji zrútenia…
Dozvedel som sa, že deti žalovali mame o facke a jej následkoch, hoci im triedna učiteľka prísne zakázala o tom hovoriť i svojím rodičom, lebo večer bolo rodičovské združenie.
RODIČIA 5.
Trpel som doma strachom, ako sa mama zachová. Nemohol som zaspať.
Zrazu sa prudko otvorili dvere a vošla rozčúlená mama: „Poď rýchle, daj si na pyžamo kabát a povieš pred rodičmi a učiteľkou, ako to bolo s tou fackou.“
Cestou do školy, ktorá bola neďaleko, mi ďalej vysvetľovala: "Keď teba triedna učiteľka hodnotila, poprosila som ju, aby ťa už nefackovala, lebo si po strašnom úraze a hrozia ti znovu záchvaty. Miesto toho na mňa vyletela, či chcem mať z teba umelca, keď ťa pchám na klavír, harmoniku, výtvarnú a dramatickú. Odvetila som jej, že chcem, aby z teba bol dobrý človek. A na záujmové krúžky chodíš dobrovoľne podľa záujmu a talentu.
Potom začala na mňa kričať, že mi nariaďuje, aby si chodil iba na jedno a všetko ostatné zrušil.
V pokoji som jej odvetila, že pokiaľ v škole dosahuješ výborné výsledky o tvojej mimoškolskej činnosti, za ktorú platím, rozhodujem iba sama s tebou. A ešte raz ju prosím, aby ťa už nikdy nefackovala a spolužaci ti prestali ubližovať.
Naraz rodičia sa na mňa oborili. Začali kričať jeden cez druhého, že si vymýšľaš. Vraj jemnocitná učiteľka by nikdy nikoho nefackovala a spolužiaci ti neubližujú, hoci sa nad nimi vyvýšuješ. A keď sme nespokojní, máme odísť zo školy i z mesta.
Keď však Zuzkina mama všetkých prekričala a nakoniec zajačala, že učiteľka by ti mala vraziť ešte druhú facku a na vysvedčenie by ti mala dať trojku z mravov a od hora až dolu samé päťky, aby sme sa pratali, odkiaľ sme prišli, tak som si povedala, dosť! Moja trpezlivosť pretiekla. Aký požičaj, taký vráť!
Začala som aj ja na ňu jačať, takým istým hlasom ako ona, že hneď umĺkla aj s ostatnými. V tichosti som sa jej potom spýtala: Povedzte mi, za čo by mal dostať ešte druhú facku? Veď už za prvú facku ako za trestný čin ublíženia na zdraví, naviac od pedagóga, po vážnej autnehode, a to bez akekoľvek príčiny, jej hrozí odpovedajúci postih podľa súdného rozhodnutia.
A keby poslúchla vaše doporučenie s jeho hodnotením, budem prinútená požiadať skúšobnú komisiu o jeho preskúšanie. A taktiež vašich detí.
Chcem vás ubezpečiť, že syn si nevymýšľa, dokonca mi to zatajil, aby mi nepridal na ďaľších nepríjemnostiach a starostiachech. Napriek tomu, že mám niekoľkých svedkov, ktorí mi oznámili tento poľutovaniahodný čin, chcela som ho vyriešiť iba prosbou, aby paní učiteľka a vaše deti mu už viacej neublížovali.
Zvážila som, že pani učiteľka je v dôchodku, zastupuje pedagoga a zrejme učí podľa starých osnov a zastaralých pokynov, kedy mohli uplatňovať psychické a fyzické tresty žiakov a šikanu pedagóov a žiakov neriešili.
Miesto ohľaduplnosti k chorému dieťaťu po ťažkej havárii a ku mne, že som na všetko sama, hovorí z vás všetkých nenávisť. Nie je vám ani trošku hanbou, že z tridsiatich rodičov sa nenašiel ani jeden, kto by sa zachoval čestne?
Vyšla som hneď von bez pozdravu. Netušia, že som išla po teba.“
SVEDECTVO 6.
Keď sme vstúpili do triedy, všetci rodičia zostali ako obarení. Zostali sme stáť na pódiu pred triednou a mama mi povedala: „Povedz pred všetkými pravdu, ako to bolo. Nemusíš sa už báť nikoho. Tvoji spolužiaci mi sami povedali pravdu, hoci im to pani učiteľka zakázala.“
Mamina odvaha prešla i na mňa. Povedal som bez strachu. „Spadol mi kľúč. Gréta ho zdvihla a podala mi ho. Chcel som jej poďakovať, ale pani učiteľka mi strelila facku. Potom sa mi zatočila hlava, zatmilo sa mi pred očami… Keď som precitol, mal som mokrý uterák na hlave a všetci ticho sedeli…“
Mama sa obrátila k rodičom a vravela im. „Vaše deti mi žalovali, že syn po silnej facke upadol do bezvedomia a pani učiteľka ho kriesila… Podľa nich mal celé dopoludnie červené a opuchnuté líce. Ešte stále ho bolí hlava a hučí mu v ušiach…“
Potom sa obrátila znovu k učiteľke. "Pani učiteľka, ja som vás slušne poprosila, aby ste ho viacej nebili. Ani vy, ani deti. Nielen preto, že sa to nesmie, že je to trestný čin, ale že je po ťažkej havárii, ktorú ste svojím chovaním i vy nepriamo zavinili. Potom zážitku so špendlíkmi bol tak stresovaný, že vošiel do vozovky.
Nevyvodzovala som z toho dôsledky, dokonca ani po dnešnom ublížení k úcte k vášmu veku, ale som vás prosila, aby ste to viacej nečinili, lebo mu môžete vyvolať epileptické záchvaty. Pretože ste miesto ospravedlnenia sa zachovali cynicky k mojej prosbe a dokonca mi vyhrážali, oznamujem vám, že až ho ešte raz uhodíte či ponížite slovom či skutkom, podám na vás trestné oznámenie."
Obrátila sa k zmĺknutým rodičom: „To platí aj pre vaše detí, ktoré ho šikanujú! Až sa to bude ešte raz opakovať, okrem trestného oznámenia na vás ako vychovávateľov, chytím toho, kto mu ublíži a na holý zadok mu dám výchovnú príučku! Samozrejme bez svedkov!“
Pobrala sa preč, ale zrazu sa zastavila a dodala: "Vlastne to už nebude treba, lebo syn nepôjde do školy prírody a po prázdninách nastúpi do inej školy. A ešte prosím, nefackujte deti zato, že mi povedali pravdu, hoci im to triedna zakazovala. Ani zato, že sa mi sami od seba priznali, ako ste ich navádzali, aby syna vypudili z tejto školy.
Práve preto, že sami rozoznali dobro od zla a vybrali si cestu pravdy, dokázali, že ešte majú stále srdcia otvorené pre dobro. Nevkladajte im do nich zlo. Ublížite im a neskoršie sami sebe! Dobrú noc!"
Odchádzali sme ako víťazí. Keď ma mama vystrašeného uložila znovu do postele, upokojovala ma:
„Nezľakli sme sa ani tridsiatich zaujatých rodičov ani učiteľky, pretože na našej strane bola pravda, ktorú potvrdili aj ich deti. Len, aby ich nefackovali kvôli nám, že našli odvahu ju nahlas vyriecť!“
„Škoda, že tam nebol Danov otec. Ten by sa nás zastal. Dan má vraj veľmi chorú mamu…“
NÁSLEDKY ŠIKANY 7.
Po týchto zážitkov som ochorel. Doktorka oznámila, že do školy prírody, ktorá mala byť za desať dní ma nedoporučuje. Mama sa dohodla s doktorkou, že po vyliečení ma dá do nejakej inej školy. Obávam sa, či tam nebudem mať ešte horšie zážitky.
V duchu som sa rozhodol, že sa do našej školy nikdy nevrátim. Radšej utečiem niekam do sveta, kde sú dobré deti.
Otvoril som oblok na druhom poschodí činžiaku. Ovial ma vánok a vetrík si pohrával so záclonami. Požaloval som sa mu.
„Aký to bude život, keď sa budem iba strachovať pred šikanovaním a ponižovaním? Veď, keď podáme na niekoho trestné oznámenie, počkajú si na mňa dakde za rohom. Ako sa ubránim, keď sa na mňa zase vrhne niekoľko dievčat a chlapcov a pokúsia sa ma znovu udusiť v kaluži? Budú po mne šliapať. Aké je to strašné, keď človek nemôže dýchať…
Nechcem byť už stále sám.
Nechcem sa iba hrať na priateľov. Chcel by som ich mať okolo seba. Rozprávať sa s nimi, podeliť sa o radosti a starosti. Prečo nemôžem mať priateľov? Prečo ma nenávidia? Veď sa snažím zo všetkých síl byť dobrým človekom ako otec?
Mal by som ich tak rád! Bez nich sa mi bude ťažko žiť…
„Chcem byť tvojim priateľom!“ ozvalo sa mi zrazu spod okna. Pod oknom stál svetlovlasý mládenec.
Trochu som sa zahanbil, že vypočul môj svetobôľ.
„Som Vetrík!“ natiahol ku mne ruku. Vyskočil na okno a pohodlne sa usadil na ňom.
„Petrík?“ zapochyboval som.
"Vlastne to meno by sa mi zapáčilo. Mohol by som sa volať i Petrík, pretože v každej krajine ma nazývajú, tak ako im jazyk narástol.
Peter je také medzinárodné meno. Tak platí, odteraz sa volám Petrík…
Ako po noci prichádza deň, tak sa postupne prelomia ľady tvojho svetobôľu. Za chvíľu budeš mať, kamarátov, ale i dobrých priateľov, že sa vám nevojdú ani do bytu"
„A aký je rozdiel medzi kamarátom a priateľom?“ spýtal som sa skúseného Petríka.
"Až je nejaký rozdiel tak potom v tom, že kamarát je tak do pohody, ale priateľa poznáš v núdzi. Preto chcem byť tvojím priateľom. Lenže ja musím deň čo deň obletieť celý svet a zvedieť, čo sa kde robí. Môžem sa zastaviť iba na chvíľku a porozprávať ti, čo som videl na cestách. Ako prežívajú deti detstvo v iných krajinách. “
Chvíľu zvažoval a potom s rozhodnosťou povedal: „Nezabudni však, že rozprávkové bytosti pomáhajú len dobrým ľuďom s čistým svedomím. Preto len dobrí ľudia ich môžu vidieť, počuť a prijať ich pomoc. Avšak každé zlyhanie, dá sa ešte napraviť dobrým skutkom.“
Pozrel sa na jasnú oblohu bez jediného mráčika a vánku.
„Musím ísť po práci, čaká má ešte dlhá cesta okolo sveta. Keby si sa však dostal do nejakých ťažkostí, prilož si ruky na srdce a zavolaj na mňa. Či už Vetrík alebo Petrík v akomkoľvek jazyku. Na všetko počujem a prídem ti pomôcť!“
Zamával mi na pozdrav a stratil sa z dohľadu…
Z povzbudivého sna ma prebudil príchod mamy s obedom zo školskej jedálne. Bol ešte teplý, nakládla mi ho na tanier. Chutilo mi.
„Vidím, že si už pookrial.“ Potešila sa, keď mi zmerala teplotu.
Nechcel som ju zdržovať rozprávaním, aby to stihla do roboty. Bude to moje rozprávkové tajomstvo…
PREKVAPENIE 8.
„Chcela som ti odovzdať pozdravy od spolužiakov až večer, keď sa vrátim. Myslím si však, že dobré správy pomáhajú liečiť…“
Keď som na mamu s prekvapením a nedočkavosťou civel, razom prestála váhať.
„Som z toho prekvapená až dojatá. Predstav si to, že na mňa čakali v jedálni tvoji spolužiaci a spytovali sa, ako sa máš.
Povedala som im pravdu, a tiež i to, že na doporučenie doktorky už viac neprídeš do školy ani po vysvedčenie. Nepôjdeš ani do školy prírody, lebo by ti tam zase mohli ubližovať. Deti zostali ako obarené. A naraz Zuzka ma začala prosiť, aby som ťa dala do školy prírody, že ti nebudú ublížovať , ale pomáhať a neposluchnú už žiadne navádzania, ako ťa vyštvať zo školy.“
Od prekvapenia som nevydal ani hlásku.
„Deti sa ospravedlňovali jeden cez druhého a uisťovali ma, že ti budú pomáhať. A Zuzka ešte pripomenula, že to úplne pochopila, až keď videla, ako ťa uderila učiteľka. A ako sa zľakli, že zomrieš.
Som z toho úplne na mäkko. Potom som im ešte povedala, že tebe kladiem na srdce, aby si bol dobrý, priateľský, nikdy sa nebil, ani neodvrával, ale pomáhal všetkým, ktorí budú o to stáť. Len aby si pred bitkou chránil oči a utekal preč…
Išli so mnou až po bránu a sľúbili, že i oni sa budú podľa toho chovať.
A prajú ti, aby si sa skoro vyzdravel a išiel s nimi do školy prírody.
Prisľúbila som im, že až budeš zdravý, rozhodneš sa sám. Tak si ešte pospí. Spánok liečí telo aj dušu. Tak sa lieč…“
Keď mi mama priniesla obed na druhý deň, znova mi s radosťou oznámila, že na ňu čakali všetci moji spolužiaci, aby sa dozvedeli, či sa mi už polepšilo. Znovu ma pozdravovali a prosili, aby som sa snažil a mohol ísť s nimi do školy prírody. Tak to išlo deň po dni po celý týždeň.
Spolužiaci s napätím čakali na rozhodnutie doktorky, či ma pošle do školy prírody. Podpora a záujem spolužiakov mi prinášali povzbudivé sny. Zázračne ma uzdravovali…
Doktorka mi ukončila neschopnosť až deň pred odchodom do školy prírody.
Spolužiaci čakali netrpezlivo na mamu. Keď im oznámila, že pôjdem s nimi, tešili sa ako malé deti. Sľubovali mame, že mi naozaj nebudú ubližovať, ale ma budú chrániť…
OCHRANCOVIA 9.
S veľkým kufrom sme ráno vyšli z domu. Naraz k nám pristúpil zdvorilý pán, potichu pozdravil a vzal mame kufor a bez slov ho naložil do svojho auta. Ešte sme sa nespamätali z prekvapenia, keď ma vyzval: „Miško, poď, zvezieš sa s nami, Ešte sa vojdeš!“
Zmohol som sa len na odmietavé kývnutie hlavy. Mama bola tak prekvapená, že nestačila poďakovať. K autobusu, ktorý nás mal zaviesť do školy prírody, bol ešte pekný kúsok cesty.
„Mami, vieš kto to bol?“ spýtal som sa jej užasnutý. Keď sa mama nechápavo na mňa pozrela, vysvetlil som jej: „Bol to manžel Zuzkinej mamy. Tej, čo kričala, aby mi učiteľka dala druhú facku, trojku z mravov a od hora až dolu samé päťky!“
Mama sa šťastne usmiala a vravela mi. "K ospravedlneniu niekedy netreba ani slovo, ale čin. Ukázali nám, že ich to nielen mrzí, ľutujú to, a chcú to odčiniť. Pomôcť nám. Ponúkajú nám ruku plnú dobra. A aby mohlo dobro do nás vstúpiť, musíme mu pripraviť miesto. Vypudiť zo seba všetko zlo aj so spomienkami.
Jednoducho, keď prídeme k autobusu, budeme všetkých srdečne zdraviť a usmievať sa na nich, ako by nám nikdy v živote neboli ublížili ani pohľadom. Rozumieš?"
K autobusu sme prišli poslední. Rodičia previnilo klopili oči, iba deti sa na nás tajnostkársky usmievali.
My sme všetkých s úsmevom zdravili a pristúpili k deťom ako k najlepším priateľom. Očkom som spozoroval, že sme rodičom priamo od prekvapenia vyrazili dych.
Za kufor mama srdečne ďakovala spolužiačkiným rodičom a povedala im, ako nám to bodlo, že nám s ním pomohli. Ešte dodala s úsmevom matke, ktorá mi na rodičovskom združení hrozila druhou fackou, trojkou z chovania a samými päťkami, že sa deti zotavia a aj my si trochu odpočinieme.
„Veru tak,“ odvetila jej s plachým úsmevom. „Odpočinok potrebujeme ako soľ…“
Naraz, akoby zo všetkých odpadlo napätie. Zuzkin otec, ktorý nebol na rodičovskom združení, sa svojím činom s kufrom a ponukou ma odviesť sa za všetkých mlčky ospravedlnil. Videli, že mama prijala podávanú ruku zmierenia a všetkým bez slov odpustila.
Deti sa šťastne usmievali, lebo to bola ich zásluha, že na minulosť sa razom zabudlo, ako sa zabúda na zlý sen. Pociťovali sme vôňu jari, hoci sa chýlilo k letnému dážďu. Asi tak vôňa priateľstvo, ktoré k nám opatrne prichádzalo.
Aby ho deti nezaplašili, nekričali, ani sa nestrkali ako obyčajne. Spôsobné si posadali do autobusu. Skoro šeptom ma oslovovali Miško a s nehou ma pobádali, aby som sa usadil až na dve predné sedadlá. Vybrala mi ich starostlivá učiteľka, ktorá išla miesto našej triednej, aby som mal pohodlie a bol pri dverách, keby mi zostalo nevoľno.
Deti som vôbec nepoznával. Stále sa na mňa usmievali, akoby každým úsmevom chceli vymazať všetko zlo, čo mi predtým spôsobovali a mohlo prísť čo najrýchlejšie dobro v podobe priateľstva. A ja som po každom úsmeve cítil, ako sa maže.
Z okna autobusu som spozoroval, že aj mama s ostatnými rodičmi to cíti. S obdivom pozerali na svoje deti, akoby ich až teraz poznávali.
Myslel som si, že snívam. Teplo ma priamo zadúšalo. Nešla na mňa horúčka. Zahrieval ma neznámy pocit šťastia…
NAJKRAJŠIE DNI 10.
Prežil som zatiaľ najkrajšie dní desaťročného života. Napísal som to aj mame. Pochválil som sa jej, že mám tridsať priateľov a dobrú pani učiteľku. I to, že najlepšími sa stal Dan, ktorého predtým tiež deti trápili, pretože bol tichý a chorľavý a nevedel sa biť.
Mama bola iste prekvapená, keď sa z môjho listu dozvedela, že druhým najlepším priateľomje ten, čo ma prvý deň v škole po úraze búchal o tabuľu.
A najlepšou priateľkou je Zuzka. Sľúbili sme si, že keď podrastieme, budeme chodiť spolu do tanečnej.
Veď to bola jej zásluha, že primäla otca, aby nás odviezol s kufrom a ospravedlnil sa za jejmamu, ktorá musela ísť peši, aby sme sa vošli do auta. Vraj sa obávali, keď sme nenasadli, že potom všetkom neprijmeme ospravedlnenie. Nečakali, že dobro ma vždy otvorenú náruč.
Mamu určite potešilo, že ma s kufrom priviezli aj na spiatočnej ceste. Nemusela si vziať z práce voľno, aby čakala na náš autobus niekoľko hodín, keď sme nevedeli, kedy sa presne vrátime zo školy prírody.
Najradostnejšiu správu som mame hlásil hneď po privítaní.
"Mami, vyšplhal som sa už do dvoch metrov! Aj na rozhľadňu som sa už odvážil, ale iba desať schodov. Chlapci ma učili šplhať. Už sa mi neposmievali ako predtým.
Nová učiteľka im vysvetľovala, že trpím akousi fóbiou. Už neviem, ako sa volá. Potom nám rozprávala, aké rôzne fóbie sú. Vraj sa dajú liečiť prekonaním vlastného strachu. A strach sa dá prekonať iba vtedy, keď si ho uvedomíme, priznáme sa k nemu a budeme o ňom hovoriť, hľadať jeho príčiny a pokúsime sa ich odstrániť.
Navrhla nám, že sa môžeme zahrať hru na pravdu, ako sa to robí v liečebni. Ona bola ako doktorka a my zase pacienti. Hlavná podmienka bola, že musíme pravdivo odpovedať na všetky otázky nielen lekára, ale i ostatných pacientov. Môžeme sa pritom úprimne smiať alebo si aj poplakať, ale nesmieme sa vysmievať. A ani potom ohovárať.
Vraj smiech je najlepší liek, ale posmech môže ublížiť, niekedy i zabiť. Porozprávala nám o smutnom prípade dievčatka, ktorému sa spolužiaci vysmievali a potom nešťastne skončilo…“
„Má pravdu,“ súhlasila s ňou mama. „Poznám tiež podobné prípady.“
"Tak sme začali najprv so mnou. Priznal som sa, že som sa do šiestich rokov neodvážil spraviť sám ani krok po schodoch. A čo si všetko možne doktor na mňa v nemocnici vymýšľal, aby som prekonal strach a urobil sám aspoň pár krokov. Keď už všetko zlyhalo, nechal ma na prvom poschodí, zišiel dolu a z prízemia mi zavolal: „Viem, prečo ma nechceš poslúchnuť, pretože ma nemáš rád. A ja som si myslel, že si môj priateľ!“
"Naozaj som!"odvetil som mu.
„Keď si môj priateľ, tak to dokáž! Priateľ urobí pre druhého všetko! Niekedy obetuje aj život, a ty nechceš zísť ani po schodoch!“
Nabral som odvahy, zaťal som zuby, lebo sa mi triasli nohy a krútila hlava a urobil som prvý krok, potom druhý a za chvíľu som bol u neho. Od radosti ma nosil po nemocnici na koníčka a potom mi priniesol banány! Deti to tak prežívali, že mi zatlieskali, akoby som bol práve prešiel prvý krát po schodoch…
Potom som im ešte porozprával, ako som naraz neskoro večer dostal odvahu až v šiestich rokoch sa spustiť po kĺzačke. Vravel som im, že som si myslel, že mi to zamietneš, že malé deti nemôžu chodiť večer po parku. Ale, že ty si vedela, že odvaha sa ma hneď uchopiť, inak sa stratí.
Takže sme sa vybrali večer do tmavého parku. Odvážil som sa spustiť po kĺzačke a potom som sa spúšťal do neskorej noci. Keď som im povedal, že policajti po nás pokukovali a nechápali, či si sa nezbláznila, lebo nás sledovali až po bránu domu, tak sa všetci rozosmiali.
Ešte som sa im zveril, ako som sa schovával pod schodami, keď som sa bál vyjsť po drevených schodoch na rozhľadňu a vyšiel som z úkrytu, až keď sa ostatní vrátili. Smiali sa a potom sa rad radom priznávali, z čoho majú strach. A aké fígle vymýšľali, aby to pred rodičmi a ostatnými zatajovali.
Nasmiali sme sa do popuku. Naraz sme poznali, že nová učiteľka mala pravdu. Tak sa nám hra na pravdu zaľúbila, že sme si ju ešte niekoľkokrát zopakovali a nazvali sme ju „Smiechoty“.
Budeš sa čudovať, že sa už odvážim na strom. Iba tú rozhľadňu som ešte nezdolal. Ale boli sme na nej hneď na druhý deň. Vyskúšam to na ďaľšej…"
„To sú konečne dobré správy,“ potešila sa mama.
PARLAMENT NÁDEJE 10.
„Mami, nevadilo by ti to, keby sme mávali Smiechoty u nás na dvorku či dakde v parku. Chhlapci ma budú učiť športovať a ja ich zase maľovať. Ešte budem viesť krúžok zemepisu.“
Keď mama s pochopením prikývla, porozprával som jej všetko, čo sme už s deťmi zažili.
"Išli sme sa pozrieť aj do miestneho kostola. Práve sme stihli omšu pre deti. To bolo nádherné. Deti hrali na píšťalkách a spievali štvorhlasne. Mladý farár namiesto kázne pomedzi ne chodil a rozprával sa s nimi. Dával im otázky a oni odpovedali. Vyjadrovali svoje názory na všetko, čo ich trápi v najbližšom okolí i vo svete. Aj to, ako by to pomohli riešiť svojimi drobnými dobrými skutkami. Pretože, ako pán farár hovoril, najhoršia je ľahostajnosť a zamlčovanie problémov.
Predstav si, deti z toho kostola majú nielen spevácky a hudobný krúžok, ale zvolili si svoj parlament nádeje. Ako malí poslanci majú za úlohu zisťovať, ktoré dieťa je smutné, nemá priateľov, má problémy v rodine alebo v škole, ktoré týrajú či šikanujú. A potom spoločne nad tým dúmajú, ako mu môžu pomôcť. Ale, aby mu naozaj mohli dajako pomôcť, tak majú svojich poradcov. Pána farárka, rodičov, učiteľov a starších súrodencov.
No, a parlament sa tiež zaujíma, ako žijú ostatné deti vo svete…
11. VIDEO PRAVDY
Po omši misionári premietali video o živote deti dakde v Južnej Amerike. Boli sme veľmi prekvapení až šokovaní, lebo sme si doteraz mysleli podľa tých telenovel, že si tam žijú ako v pomarančovom raji.
Pomyslela by si si dakedy, že na ulici žije viac než dva milióny opustených deti. Spia, kde sa dá, živia sa žobraním, krádežou a odpadkami. Neumývajú sa! A čo je najstrašnejšie odchytávajú ich ako divú zver na predaj hlavne, aby im odobrali niektoré orgány. Oči, ľadviny. Je to strašné a nepochopiteľné!"
„Ja som zažila práve taký šok, keď som nedávno o tom čítala v niektorých novinách. Okamžite sa i dospelým vynorí otázka, ako je to možné, keď v civilizovaných štátoch sa takto nesmie zachádzať ani so zvieratami.“ priznala sa mama.
„A prečo si mi to tom nič nepovedala? Pán farár aj nová učiteľka vraveli, že sa musí najprv o problémochhovoriť, poznávať ich príčiny a dôsledky a podľa toho hľadať možnosti, ako by sa mohli riešiť. Každý človek môže pomôcť, vraj hoci i kvapkou, lebo z kvapiek vzniká more…“
„Ako som ti to mohla rozprávať, keď si bol po zranení a potreboval si pokoj. A boli sme po uši vo vlastných problémoch a neustálom napätí!“
„Vlastne áno,“ súhlasil som s ňou. "Viem, ako by to na nás zapôsobilo.
Všetky deti boli zdrtené a rozhorčené nad tým, že to dospelí, ktorí rozhodujú v krajine dopustia. Nechápali sme, prečo neberú v prvom rade na zodpovednosť rodičov. Mali by ich potrestať. Veď, keď priviedli na svet deti, hoci sú chudobní, musia ich aspoň prichýliť k sebe a ochrániť ich pred obchodníkmi.
A keď sa už deti dostali na ulicu, papaláši by mali zriadiť pre nich aspoň skromné detské domovy, keď majú peniaze na krásne hotely a budovy, cesty a letiska.
Trochu sme sa upokojili, keď sme sa dozvedeli, že misionár Alexandro bol prvý, ktorý keď sa spamätal zo šoku a rozhorčenia nad ľahostajnosťou nad bezradnými deťmi, že zriadil prvý útulok pre nich. A že sa mu už podarilo doposiaľ postarať o tristo deti. Ale čo s ostatnými?
Vieš, misionári organizujú po kostoloch zbierky, aby zachránili ďalšie deti. Snažia sa, ako hovorili, prebudiť v ľuďoch svedomie, aby prestali byť ľahostajní k nešťastným osudom všetkých detí na svete Ale i tak si myslíme, že by sa predovšetkým vlastní ľudia mali postarať o svoje deti a ochrániť ich pred nebezpečím.
„Je to složité.“Pochopíš to neskorešie, keď sa zoznámite so smutnou minulosťou. S kolóniami, vojnami, prírodnými katastroami a vzájomnou nenáisťou a ich neblahými následkami na ľustvo. Dobre, že ti osud doprial ísť do školy prírody. O aké poznania a krásne zážitky by si prišiel," potešila sa mama.
„Práve preto chcem viesť aj krúžok zemepisu Ale to nie je ešte všetko!“ pochválil som sa jej jedným dychom.
"Boli sme tak očarení týmito deťmi, že sme si uvedomili, ako sme naprázdno žili, keď sme sa o nič iného nezaujímali len o seba a svoje starosti.
Rozhodli sme sa hneď, že nebudeme mať iba Smiechoty na prekonanie vlastného strachu. Založili sme si aj my Parlament nádeje, kde budeme hovoriť o potrebách a trápeniach detí u nás i vo svete. Nebudeme iba mlátiť prázdnu slamu, ako vraví babička, ale hlavne pomáhať deťom, lebo som sa stal predsedom!"
„Čo ste všetko stačili vymyslieť v tej škole prírody?“ žasla mama. „Ešte aj voľby?!“
„Bez volebnej kampane som bol jednohlasne zvolený!“
„Ako to všetko chcete zvládnuť? To je moc počúvať a nieto ešte konať.“
„Práve tak, ako tie deti z kostola. Dobre sa učia v škole a poznávajú svet prostredníctvom trpiacich detí tak, ako na žiadnej hodine zemepisu. Spievajú, hrajú, vystupujú v kostole a na slávnostiach, maľujú, pomáhajú starším ľuďom, zbierajú papier, hríby a všeličo iné a popritom riešia svoje problémy a iných v parlamente nádeje. S farárkom chodia na výlety a športujú. Vravia, že prežívajú krásne detstvo, lebo každý dobrý skutok im prináša radosť zo života.“
TELEVÍZOR PRE DETSKÝ DOMOV 12.
Pred koncom školského roku som si išiel po vysvedčenia do ľudovej školy umenia. Učiteľ výtvarnej výchovy, ktorý má ma veľmi rád, lebo mu pomáham aj odpratávať maliarske potreby, bol našimi plánmi nadšený a s vďakou prijal menovanie za poradcu pre výtvarnú výchovu.
Profesorka hudby sa tiež nadchla našimi prázdninovými plánmi. Keď sa dozvedela, že výtvarník sa už stal poradcom, menovala sa sama za hlavného poradcu. Hneď sa ujala funkcie. Najprv sa rozčúlila na celý svet, že v detskom domove majú deti starý televízor a doporučila mi, aby som išiel s deťmi na druhý deň vyhrávať na námestie. Išla za výtvarníkom, aby napísal na plagát, pre koho robíme zbierku s adresou a číslom účtu.
Na druhý deň ešte priviedla na námestie ďalšieho harmonika. Otvorila mám puzdra harmoník. Moje puzdro z veľkej harmoniky malo slúžiť ako pokladnička. Na druhý menší pripevnila plagát. Dala nám zoznam pesničiek a skladieb, ktoré máme na striedačku hrať. Spolužiakov rozostavila za nás a vysvetlila im, ako majú spievať ľudové piesne. Prikázala mi, keby nestihla po nás prísť do dvoch hodín, že máme priniesť peniaze do školy ľudového umenia. Keď dajú dohromady peniaze aj od ostatných malých hudobníkov, ktoré profesorka rozmiestnila po meste, odošlú ich spoločne poštou do detského domova.
Chvíľu si počkala, ako nám to ide a potom sa ponáhľala za ďalšími malými hudobníkmi.
Mali sme veľký úspech. Ľudia načúvali, tlieskali, tešili sa dobrému úmyslu. A hojne podporovali. Puzdro sa naplnilo papierovými peniazmi tak, že začali dávať do druhého puzdra za plagát…
PODVODNIČKA 13.
Keď sme si na chvíľku odpočinuli, lebo nás boleli ruky a chrbát od hrania, nebadane k nám pristúpila prísna pani a zlostne sa nás spýtala: „Kto vám povolil vystupovať za peniaze?“
„Pani učiteľka,“ odvetili sme.
„Ukážte mi povolenie!“ prikázala potichu, aby to prizerajúci nepočuli.
„Príde peniaze vyzdvihnúť profesorka hudby. Asi ho má so sebou!“ odvetil som jej.
„Nemáte povolenie, tak pôjdete so mnou na políciu!“ Odopäla mi harmoniku a strčila ju do puzdra na hromadu bankoviek.
„To je prísna učiteľka, nechajte ich hrať!“ zvolal ktosi z davu.
„Vy ste tajná?“ vyzvedal sa najodvážnejší spevák. „Ukážte nám preukázku! Policajti chodili okolo, usmievali sa na nás a nechceli od nás povolenie, keď zbierame peniaze pre detský domov.“
„Ja sa nebudem deckám legitimovať na ulici! Som viac ako policajtka. Som poslankyňa. Vybavíme si to na polícii.“
Náhlila sa s harmonikou plnou peňazí a stále nás strašila políciou. Keď sme mali zabočiť na políciu, zastavila sa a spýtala sa nás: „Priznajte sa, nepodvádzali ste dôverčivých ľudí s tým detským domovom. Nevyberali ste peniaze pre seba? Takto sa to väčšinou robí!“
To nás veľmi rozhorčilo a začali sme jej vysvetľovať o svojich plánoch. Nakoniec som povedal, že na polícii zavolajú pani učiteľku z hudobnej a ona im prinesie ukázať zloženky, koľko peňazí sme už zaslali na detskú onkológiu hraním na harmoniky.
„No, až je to tak detí, čo vám moc neverím, tak nepôjdeme na políciu, ale hneď na poštu a odošleme peniaze priamo detskému domovu.“
S uľahčením sme si vydýchli. Zaliezli sme do tmavej chodby, vraj preto, aby nás neokradli a prísna pani spočítala pred nami peniaze. Haliere nám ponechala, lebo s tým sa nechcela zdržovať. Dychtivo sme očakávali výslednú sumu. Bolo to cez päťtisíc korún.
Chcela, aby sme na ňu počkali, ale my sme išli za ňou až k poštovej prepážke. Najprv pred nami vyplnila sumu, potom si vzala plagát a vypisovala odtiaľ číslo konta. Zaplatila a zloženku si dala do kabelky.
To nás akosi znepokojilo.
Odvážny spevák ju hneď o ňu požiadal : „Dajte nám zloženku, aby sme ju odniesli pani profesorke.“
„Kdeže by,“ rezolútne nás odmietla, „Zajtra ju prinesiem priamo do školy a pohovorím si s vaším riaditeľom. Pokiaľ nemáte občianske preukazy, nemôžete peniaze vyrábať ani s nimi disponovať! Buďte radi, že som z toho nevyvodzovala dôsledky!“ Zvrtla sa a vyšla rýchle na ulicu.
Čert pochybnosti v nás vŕtal, preto sme hneď zavolali profesorke hudby. Aj jej sa to zdalo byť akési čudné, preto hneď pátrala po peniazoch. Na pošte zistili, že včera neboli na konto detského domova odvedené žiadne peniaze. Poslankyňa neprišla ani za riaditeľom zo zloženkou, lebo bola obyčajná podvodníčka. Poslala si peniaze na svoj účet.
Mrzelo nás, že sme sa nechali tak hlúpo oklamať. Pred našimi očami. Profesorka hudby nás utešovala, že i skúsených podnikateľov oklamali podvodníci o miliónové a niekedy až miliardové čiastky. Vraj prvý nezdar nás nesmie odradiť, ale posilniť. Pripomenula nám ako mama, že na vlastných chybách sa učíme. Aby sme boli ostražití a neboli večnými študentmi, lebo podvodníci sa množia ako myši. Našťastie ostatným harmonikárom sa podarilo vybrať skoro na polovicu televízora.
Profesorka nám prisľúbila, že po prázdninách, keď sa vráti z chaty, bude s nami chodiť na vystúpenia a zakúpime im nielen televízor, ale i ešte niečo naviac, čo budú nutne potrebovať.
Všetci rodičia i s mamou sa pohoršovali nad podvodníčkou a povzbudzovali nás svojou podporou.
PORADCA 14.
„Menujem ťa poradcom predsedu nášho parlamentu!“
„Ach! Ďakujem za prejavenú dôveru.“ Podala mi mama ruku so všetkou vážnosťou. „Budem sa snažiť, aby som vás nesklamala. Smiem sa spýtať, kto bude ďalším?“
„Danov otec, Zuzkina mama, učiteľ výtvarnej, klavirista a harmonikárka. Profesorka hudby sa totiž sama povýšila na hlavnú poradkyňu, avšak bude často na chate, preto teba povýšujem na nabližšiu.“
„To je rozumné a hlavne praktické!“
„Náš parlament nebude mať prázdniny, ako skutoční poslanci, ale naopak. Cez prázdniny bude pravidelne zasadať a ihneď plniť úlohy!“
„Deti nepôjdu niekam na prázdniny?“
„Prvý mesiac skoro nikto. Potom len málokto. Predstav si, mami, ani som to nevedel, že väčšina detí mala tiež svetobôľ. Mnoho ich rodičov sa už rozviedlo a podaktorí sa už k tomu chystajú. Vraj si otcovia v robote našli mladšie a o detí sa budú starať matky. Ako ty o mňa. Už sa ťažko dostanú k moru ako predtým.“
„Ach, to je mi veľmi ľúto!“ povzdychla si mama.
"Vieš, aké sú nešťastné. Omnoho viac ako my dvaja. Veď keď sa otec na mňa veľmi tešil a túžil ma aspoň na chvíľku uvidieť a podržať v náručí, pokiaľ ho na pamiatku so mou vyfotografuješ, nikdy by nás neopustil. A podaktorí otcovia spolužiakov ponechali svoje deti napospas osudu.
„Možno preto boli také popudlivé a podráždené až agresívne. Vidíš, že v každom človeku je ukryté dobro. Ako vraví babička, vždy sa musí hľadať príčina, prečo ho prikrylo zlo. A keď ju poznáš, ľahšie sa zlo vypudí. Nikto sa nikdy nemá zatracovať?“
„Ani naša triedna?“
“ V žiadnom prípade. Keď si pôjdeš po vysvedčenie, odnesieš jej kytičku, ako sa nosí dobrým učiteľkám. Je sama, možno chorá a nervózna, alebo jej niečo či niekto ublížil a my jej to pripomíme. Podstatné je, že to správne pochopila a zmenila sa.
Veď keď skončí v škole, zase sa ponorí do samoty. Zostala by jej tŕpka spomienka na školu. Ale keď dostane od detí kvetiny, tak zabudne na nepríjemnosť a v spomienkach na školu sa jej vynorí záplava kvetov s ich úsmevmi a poďakovaním. A vám tiež zostanú pekné spomienky na to, ako ste ju príjemne prekvapili a potešili.
„Ďakujem vám za radu. Vidím, že ste si zodpovedne začala plniť povinnosti najbližšieho poradcu. Poviem to deťom, vlastne mojím poslancom, aby odmenili triednu učiteľku kvetinami. Potom, čo prešli do opozície, bude to ťažká úloha ich presvedčiť. Zastrájali sa jej dačo vypáratiť!“
„To nesmieš dopustiť! Bude to aj tvoja prvá úloha predsedu parlamentu, aby si dokázal, že ťa zvolili správne.“
ZASADANIE 15.
Nečakal som, že prvé zasadanie nášho parlamentu na školskom ihrisku kvôli kvetinám triednej učiteľke bude také búrlivé…
Nakoniec sme zvolili zlatú strednú cestu.
Kytičky prinesieme, ale si ich schováme do lavíc. Po vysvedčenie budeme chodiť naprázdno.
Keď sa však s nami triedna rozlúči a bude chcieť odísť, naraz vytiahneme z lavice kvetiny, nahlas jej poďakujeme a odovzdám jej kytičku ako prvý a za nim všetci ostatní. Aby si to vraj uvedomila ako oni a potom mala ešte väčšiu radosť.
Proti rozhodnutiu parlamentu nieto odvolania.
Na druhý deň sme si išli po vysvedčenia. Naša triedna bola k nám milá a smutná. Asi tiež vedela o našom nezdare s podvodníčkou a ľutovala nás. Možno, že i seba, že musí sa znovu vrátiť medzi štyri steny.
Bolo jej skoro do plaču, keď videla, že nedostala ani kvietok. Chcela nám povedať slova na rozlúčku, ale hrdlo sa jej akosi zaseklo. Hrdinsky zadržiavala slzy…
Citlivá Zuzanka to už nevydržala, rýchle vytiahla z lavice svoju kytičku a zvolala: „Pani učiteľka, my vás máme radi!“
Ako na povel všetci vybrali z lavíc ukryté kytičky a hrnuli sa k nej. Miesto chystanej básničky ju presvedčovali jeden cez druhého, že ju máme radi.
Nakoniec som sa dostal k nej až posledný.
Mlčky ma pohladila po lícach. „Ďakujem ti, Miško. Počula som, že pekne hráš na harmonike.“
Slza sa jej skotúľala po lícach. Cítil som, že aj mne…
"Ste šikovné deti. Na jeseň prídem po vás. Urobíte si cez víkend výlet a pomôžete mi narobiť z jabĺčok detskú výživu. Preto nevyhadzujte a odkladajte pohárky s uzáverom.
Každý rok nosím deťom zaváraniny do detského domova. Osud mi nedoprial vlastné…" utrela si slzu.
„Ďakujeme, prídeme!“
Kto ešte z detí nevidel, ako vypadá šťastie, uvidel ho teraz sa pohojdávať v slzách a úsmeve našej triednej…
