VIANOCE 1968 NA CESTE Z PRAHY DO NITRY

VIANOCE 1968 NA CESTE Z PRAHY DO NITRY

Nad Prahou padal súmrak. Za vyleštenými oknami a naškrobenými záclonami blikali svetielka vianočných stromčekov. Zo všetkých bytov sa šírila vôňa ihličia, vianočného pečiva a smažených kaprov. Poslední chodci sa náhlili ku svojím blízkym, aby mohli v rodinnom kruhu osláviť prvé smutné Vianoce po augustovej okupácii bratskými armádami Varšavskej zmluvy.

Naša garsónka neprispela vianočnou vôňou. Povieval v nej smútok a chlad. Domovník už oslavoval Silvestra. Hriala ho Becherovka…

Sedela som opustená v tmavej a studenej izbe bez stromčeka, s prázdnou ľadničkou a peňaženkou. Všetky študentské úspory sa premenili na drobné darčeky pre blízkych.

Hluchý skupinový telefón mi neumožmil prijať správu od nedochvíľneho manžela. Napätie sa striedalo so strachom. Veď išiel už zrána po benzín. Nemohla som ani poslať správu rodičom do Nitry, aby na nás nečakali so štedrou večerou.

Náhly dupot po schodoch priniesol nádej…

„Nemohol som sa ti dovolať. Nemám ani halier, ale mám drobné darčeky pre každého a skoro plnú nádrž benzínu,“ odvetil s neskrývaným nadšením. Previnilo dodal: „A veľký hlad!“

„Mám len suché kôrky pre labute… Ach! Päťkorunáčka mi zapadla za gauč medzi radiátory,“ zvolala som radostne. „Nemohla som ho sama odtiahnuť a potom som na to zabudla.“

Začali sme sa činiť. Šťastne sme vylovili zatúlanú päťkorunáčku. S veľkým elánom sme ponosili batožinu do auta a rýchle nasadli, lebo sa už stmievalo. Zabudli sme na hlad.

„Vianoce nám začali už od včasného rána, keď neznámy darca mi povesil na uvoľnenů kľúčku dverí tuto vianočnů kytičku. Vypadalo to, ako by vyrušil zlodeja, ktorý sa snažil dostať do auta a ospravedlňoval sa za neho.“

Kytička voňala ako vianočný stromček. Zahnala napätie a prinášala nádej zo stretnutia najbližších u štedrovečerného stolu.

„Išiel som hneď načerpať benzín za celú hotovosť, čo som mal. Už mi však nestačila na rezervu do kanistru. Naviac mi učeň utiahal šrauby na kľučke.“

„A za čo si kúpil darčeky?“ nechápala som jeho matematiku.

Šibalsky sa pousmial. „Jeden cudzinec ma poprosil, aby som mu vysvetlil, kde je hotel Jalta. Pretože okolo bolo stavenisko so samými odbočkami, navrhol som mu, aby išiel autom za mnou. Pred Jaltou mi zaželal k Vianociam a podal mi plnú škatuľku s reprezentačnými perami a kartón amerických cigariet. Obratom som mu podaroval automapu Prahy a malý atlas Československa.

Práve som nastupoval do auta, keď sa ku mne vrhol elegantný pán v tmavom obleku a  veľmi ma prosil, aby som ho odviezol k Národnému divadlu, že sa mu jedna o životne dôležitú vec. Samozrejme, že som ho zaviezol a odmietol som peniaze. Keď vystúpil, tak som našiel na sedadle dve stovky!"

„Dve stovky?“ zhíkla som. „Asi na neho čakala životná láska!“

„Kúpil som z toho darčeky. Len čo som prišiel k autu, stál u neho starý pán. Poprosil ma, či by som ho nemohol zviesť aspoň kúsok, že v živote nesedel v takom aute. Že už bude krátko žiť, lebo je starý a chorý. Zaviezol som ho až do Modřan. Bol tak šťastný, akoby dostal do daru samotné auto.

Práve som vstupoval do domu, keď som stretol našu dobrú susedku. Bola zronená, že je pozvaná k synovcovi na štedrú večeru a nemôže sa dovolať na taxi. Mohol som ju neodviesť až do Nuslí, keď má chromú nohu a vie, že máme auto, pokiaľ sú naši v zahraničí? Keď som poďakoval aj jej za pozvanie, darovala mi čokoládu. Dal som jej pero aj pre synovca.

To ešte nie je všetko. V Nuslích na zastávke ma zastavila mladá dvojica. Odviezol som ich na „Hlavné nádraží“. Mladík mi daroval prívesok na kľúče a jeho partnerka kalendárik!“

„A ty zase pera, že?“ Prikývol mi a pokračoval ako v obhajobe pred výčitkami.

„Už som si to zase s rozhodnosťou namieril domov. Poprosili ma však starší manželia o radu, ako sa dostanú na „Smíchovské nádraží“. Starenka mala barle a s námahou chodila. Mohol som ich neodviesť? Oba sa potešili z darovaných pier! Starenka ťa pozdravuje a posiela ti dečku na malý stolík, ktorú sama uháčkovala.

Zo Smíchova som ešte odviezol dvoch študentov na Václavské námestie, ale to som mal v ceste. Už som sa radšej nedíval ani vpravo ani vľavo, lebo by som sa nedostal domov ani za tmy…"

Úsmev vďaky zahnal výčitky za jeho oneskorený príchod. Bol odmenou za nezištnú pomoc potrebným.

O chvíľu sa s nami lúčila rozžiarená Praha…

Z PRAHY DO KOLÍNA

„Niekto stál na autobusovej zástavke. Mal zúfalé oči!“ Partner sa pozrel do spiatočného zrkadla. Zaradil spiatočku a cúval dozadu.

„Dobrý večer. Jedete do Kolína?“ spýtal sa mladý muž s očakávanou nádejou.

S potešením nastúpil. „Chci domů k rodičům. Čekám na autobus téměř dvacet minut. Asi vůbec nepojede, když jsou prázdné ulice. Už jsem se obával, že strávím Štědrý večer na ulici.“

Keď sme zavetrili vôňu smažených rýb z jeho tašky, ospravedlňoval sa ako za nevhodný pach: „Pracuji jako číšník v blízké hospodě. Vedoucí mi nabalil housky se smaženým file, abychom mohli přes svátky vypnout ledničku. Nemáte chuť na jídlo?“

Žiadostivé pohľady na voňavý balíček nahradili slová.

Pokiaľ auto frčalo po pomerne dobrej ceste, šofér otváral ústa ako hladné vtáča. Mne sa len občas ušlo ako vtákovi, keď kŕmi svoje mláďatá. Otočila som sa dozadu a udivenému spolucestujúcemu som kúsok podala. Usmial sa, otvoril ústa ako druhé vtáča a s chuťou si zajedal.

„S takovým apetitem jíte, jako kdybyste nejedli od večera kvůli zlatému prasátku! I já jsem dostal chuť!“

„Prasiatko je iba vidina zlata, ale smažené filé je realita nad zlato,“ odvetil mu spokojný šofér.

Len čo sme spoločne zdolali plné vrecko štedrovečerného predkrmu, objavil sa pred nami sviatočný Kolín. Tichý, žiariaci stovkami vianočných stromčekov, vôňou ihličia, sladkosti a smažených kaprov.

Keď sme zastavili, podaroval mu šofér pero z plnej škatuľky. „Prijmi aspoň malý darček. A ďakujeme za pohostenie.“

Podali sme si ruky a vzájomne popriali pokojné vianočné sviatky.

Čašník už chcel pribuchnúť dvere, keď sa do nich vopchala hlava premrznutého vojaka. "Kamaráde, chceme se do večera dostat domů…

My jsme však čtyři," dodal previnilo.

„Nasadnite! Dúfam, že nebude kontrola. Keby sa náhodou niekto objavil,“ ukázal na drobného vojačika, „skrčíš sa k nohám pod kabáty.“

„Buďte bez obav!“ ubezpečoval nás čašník. „Kdo by teď kontroloval a koho? Jsou prázdné silnice. Šťastné a veselé vespolek!“ zvolal s úsmevom a zabuchol za vojakmi dvere. Zamávali sme si…

Z KOLÍNA DO KUTNEJ HORY

„Fešáci, kde máte konečnú?“ spýtal sa ich šofér pri štarte.

„Jedeme do Kutné Hory. Vlak nám před nosem ujel,“ vydýchol si s úľavou šťúply vojak."To se mi ani nechce věřit, že za chvílí budu doma."

„Akože sa ti nechce veriť?“ ohradil sa manžel. „Ja verím, že i my stihneme štedrú večeru až v Nitre!“

„Jenom do Brna je několik objížděk,“ zapochyboval vysoký. „Tanky a  vozidla pořádně nahlodaly špatné silnice!“

„Viete si predstaviť, že raz povedie diaľnica až do Bratislavy? Že nebudú na ceste obchádzky, diery a výmole! Nebudú sa po nej motať husi, psy ani tanky a budeme moc frčať…“

„To si ani nedovedeme představit!“ zhodli sa.

Zmĺkli sme a nechali sa unášať predstavám. Umocňovali ich známe koledy. Hľadeli sme na nerovnú a úzku cestu, ktorá sa nám v predstavách menila na štvorprúdovú diaľnicu. Na oblohu posýpanú zlatom, avšak bez prasiatka. Na tiché dedinky ozdobené žiariacimi stromčekmi…

„Kutná Hora! Chlapci, kde vám mám zastaviť?“ ozval sa šofér do sviatočného ticha.

"Nejlépe by to bylo tady, blízko nádraží, “ odvetil mu šťúply vojačik. „My dva to máme kousek pěšky, ale oni musí ještě osobním vlakem.“

„Stihneme spojení. Za deset minut nám to jede. To je neuvěřitelné!“ potešil sa najvyšší.

Zastavili sme pri železničnej stanici. Manžel vybral zo škatuľky zahraničné pera a podaroval každému z nich. Prekvapení vojaci si vymenili pohľady. Drobný vojak mi pohotovo podával sieťovú tašku plnú balíčkov. „Kdyby vás to neurazilo. Nabalili nám na cestu vánoční nadílku. Nějaké konzervy, chlebíčky, ovoce a sladkosti.“

Keď videli, že som zaváhala prijať celú tašku, začali ma rad radom horlivo presvedčovať: „Za chvíli nás čeká štědrá večeře… Ale vás až za pěkně dlouhou chvíli.“

Najvyšší vojak razom rozriešil váhanie. Tašku položil vzadu na okno povedľa vianočnej kytičky.

Podali sme si ruky ako starí známi, vzájomne ďakovali a priali pokojné, šťastné a veselé vianočné sviatky. Zvesela povyskakovali z auta.

Zakývali sme si…

Pred stanicou sa manžel chytro otočil autom. Náhle zastavil, lebo drobný vojačik sa rozbehol k nám a chytil sa kľučky. „Zabudol si niečo?“

„Čeká zde jeden voják. Směrem na Brno… Kamaráde, dělej!“ súril ho. „Pospíchají!“

Pohotovo som otvorila zadné dvere. Do auta nastúpil smutný vojak. Pozdravil ostýchavo.

Ešte raz sme zakývali usmievavým chlapcom, ktorí sa tešili na domov ako malé deti…

Z KUTNEJ HORY CEZ VYSOČINU

Vyrazili sme z tichej Kutnej Hory plnou parou na ďalekú cestu. Sviatočné ticho prerušil manželov povzdych: „Prvá obchádzka desať kilometrov…“

Auto poskakovalo po ceste, ktorá bola skoro ako poľná. Narušila aj sviatočnú pohodu.

„Musím pomaly, aby som nerozbil podvozok,“ ospravedlňoval sa za pomalú jazdu. Obzrel sa dozadu na vojaka, lebo akosi podozrivo mlčal.

„Ty si nejaký zmorený, že? Išiel si rovno z cvičenia na vlak a ten ti ušiel.“ Keď mu neodvetil, s výčitkou pokračoval, aby naviazal s ním hovor.

„Je v tom teda dievča… Nepísala… Našla si iného…“

Chvíľu mlčal a potom ticho riekol: „Prý se vdala za kamaráda…“

Zmĺkli sme. Uháňali sme zasneženou kopcovitou krajinou. Tlmený hukot motora a  tichých melódií z rádia povznášal vianočnú náladu. Pre unaveného a neustále zívajúceho šoféra to však mohla byť uspávanka. Striehla som na volant, aby som bola v pohotovosti v prípade jeho mikro spánku…

Blížili sme sa k ďalšej moravskej dedinke bez tabule s jej názvom. Zdalo sa nám, že vysielajú koledy miestnym rozhlasom. Manžel spozornel, vypol rádio a spomalil. Uprostred dediny hrala dychová kapela v zimných sedliackych krojoch.

Ako očarení sme zastavili na pokraji cesty a vystúpili z auta. Nad dedinkou pokrytou snehom zaznievali vianočné koledy. Bolo to ako v rozprávke. Zdalo sa nám, že spiaca príroda ožila nad krásnymi melódiami. Dych sa nám zastavoval nad touto krásou…

Hudobníci dohrali. My sme sa však nepohli z miesta. Keď prechádzali okolo nás, pozdravili sme sa s nimi ako so starými známymi.

„Ďakujeme, nič krajšieho som v živote nezažil,“ povedal zasnene manžel. Vytiahol z auta škatuľky podarovaných cigariet a podal ich hudobníkom. „Prijmite tento maličký darček k Vianociam.“

S potešením poďakovali a kapelník nás bez otáľania pozýval: „Pojďte k nám na večeři!“

„Ďakujeme, ste veľmi láskaví, ale ponáhľame sa k našim do Nitry. Netrpezlivo na nás čakajú…“

Mrkol na kapelu. Pokiaľ sme sa spamätali, nad tichou dedinkou sa rozľahla hymna Vianoc.

Keď pieseň doznela, pomimo nich prechádzala mladá dievčina s veľkou taškou.

„Maruško, kampak tak pozdě?“ spýtal sa jej kapelník.

„Na nádraží. Jedu k babičce, aby nebyla přes Vánoce sama.“

„Idete na Brno?“ spýtal sa šofér.

S radosťou prikývla.

„Šťastné a pokojné Vánoce,“ priali nám všetci od srdca. „Ať jste ještě dnes doma u vánočního stolu!“

„Ďakujeme. Šťastné a pkojné Vianoce.“ Lúčili sme sa so všetkými podaním rúk, ako sa lúčia starí priatelia.

Z NEZNÁMEJ DEDINKY DO JIHLAVY

Potešená Maruška si nasadla do auta a úctivo pozdravila. "To mám štěstí. „Babička se potěší, za chvíli budu u ní.“ Začudovane sa zahľadela na vojaka. Aj on si ju akosi podozrievavo obkukával.

„Ahoj, Martine!“

„Ty jsi ta malá Maruška, která jezdívala k babičce na prázdniny?“

„Nevšiml si si, že jsem vyrostla, neboť tvé oči hleděly někam jinam,“ poznamenala Maruška s výčitkou.

„Už nebudou. Prý se vdala se za mého kamaráda.“ Stisol jej prosebne ruku. „Řekni mi pro klid duše, co všechno víš!“

"S Jirkou to pouze zkoušela, když nepochodila u skutečného otce… Potom se rozneslo, že se má vdávat za jednoho vdovce. Z toho taky sešlo.

Měl dvě malé děti a Eva by to nezvládla… Nakonec se provdala za nějakého mistra. Rozvedeného a bezdětného…“

Po chvíľke ticha poznamenala: „Babička všem řekla, aby se nepídili, kdo je otcem. Skutečným otcem bude ten, kdo bude dítě vychovávat a bude ho mít rád…

A prý vojákům se nemají posílat špatné zprávy, protože mají u sebe zbraně…“

Povzbudivo dodala: „Na Silvestra bude zábava.“

„Doufám, že zůstaneš u babičky,“ odvetil Martin.

Maruška natešene prikývla. Šťastie jej žiarilo z očí. Dalo sa z nich čítať, že má Martina rada, hoci o  tom nevedel. Šťastie nepotrebovalo slov. Mlčky sedelo ruka v ruke, zahĺbané do seba. Aj smutné oči vojaka zažiarili nádejou…

Zasnežené polia, kopce s dedinkami s rozžiarenými vianočnými stromčekmi pripomínali, ako krásne je žiť, keď sme stretli priateľov a lásku.

Dali aspoň na chvíľu zabudnúť, že túto malebnú krajinu okupujú nezvaní hostia. Že sú ukrytí v blízkych lesoch, pripomínali iba diery na cestách, rozliaty olej na krajnici a povytŕhané tabule s názvami dedín. Od ich neslávneho príchodu ich tu zatiaľ neobnovili.

Zanedlho náš šofér prerušil tiché snenie o šťastí: „Blíži sa Jihlava. Kde vám mám zastaviť?“

Prebudili sa ako z krásneho sna. Vyzerali z okna. „Už jsme to přejeli,“ povzdychla si Maruška.

„To nic, půjdeme ten kousek pěšky,“ utešoval ju Martin. „Pomohu ti s taškou. To jsou jenom necelé dva kilometry…“

Pokiaľ to dopovedal, šofér otočil auto a s pochopením mladosti uháňal späť.

„Kde mám zastaviť?“

„Stačí u hospody,“ ukázal Martin na väčšiu neosvetlenú budovu.

„Moc vám děkujeme. Zapomněla jsem vám nabídnout vánoční cukroví.“ Maruška vybrala z tašky škatuľu s vianočným pečivom a zabalila nám zo všetkých druhov. „Sama jsem ho pekla,“ pripomenula hrdo pred Martinom.

„Ďakujeme aj my. Aspoň maličkosť k Vianociam,“ pohotovo im podal reprezentačné pera.

Po vzájomnom prianí k vianočným sviatkom v oboch blízkych jazykoch, sme sa lúčili ako starí priatelia. Srdečne nám zamávali, ako by sme sa zoznámili v Kutnej Hore a neznámej dedinke ešte v školských rokoch…

„Odtiaľto sme sa vrátili, hore dole to boli len štyri kilometre. Benzín nám vydrží,“ utešoval ma šofér.

„Vianočné pečivo naozaj vonia Vianocami. Maruška je asi výborná cukrárka…“

Natiahla som sa dozadu cez sedadla, aby som vzala z okna balíček od Marušky. S prekvapením som zvolala: „Martin si zabudol čiapku a  opasok!“

Manžel okamžite zastavil a znovu otočil auto. „Vojak nemôže byť bez čiapky ani opasku. Dostal by sa do basy. A teraz, keď Martin stretol šťastie, nemôžeme dopustiť, aby mu predĺžili vojnu. Však už nebudeme zastavovať. Benzín nám určite postačí!“

Zastavil v blízkosti krčmy. Pokiaľ sa otočil s autom, náhlila som sa k prvému domu. Na rohu v tme stáli Maruška s Martinom.

Nechápavo sa na mňa pozerali. „Opasok, čiapka…“ zvolala som.

Martin ku mne pribehol. „Och! Děkuji! Mrzí mne to! Vždyť tak pospícháte!“

Úsmev nahradil slová. Dodal mu odvahy. Zašepkal mi: „Maruška na mne netrpělivě čekala. Řekla mi, že mne ma ráda. Jsem šťastný.“

„Pokojné a radostné Vianoce a veľa zdravia a šťastia!“ zvolala som.

Ako ozvena nám zaznelo z tmy podobné prianie v českom jazyku od šťastnej Marušky a Martina.

„Netušila som, že budeme mať taký krásny Štedrý večer,“ vravela som partnerovi, keď som mu vložila do úst vianočné pečivo od Marušky…

Z JIHLAVY DO BRNA

Ani ulice Jihlavy neboli výnimkou. Boli tiché a voňali ihličím, smaženými kaprami a vianočným pečivom. Z každého okna žiarila vianočná pohoda. Pohládzala dušu a delila sa s nami o šťastie a spokojnosť tisícov neznámych rodín.

Partner nebezpečne zazíval. Pritom mrkol po tmavej autobusovej zástavke. „Niekto tam sedí…“ Zastavil a išiel spiatočkou.

V rohu sedela schúlená žena. Pristúpila som k nej. „Dobrý večer. Kam cestujete?“

Nadvihla hlavu a pozrela sa na mňa cez slzy. Neodvetila. Iba slzy jej zaliali tvár.

„Nachladnete tu! Už nič nejazdí. Kam potrebujete zviesť?“ naliehala som na ňu.

„Do Brna,“ zavzlykala, utierajúc si slzy do vreckovky. S nedôverou hľadela na nás a auto.

Uchopila som ju za skrehnutú ruku a viedla do auta ako zronené dieťa.

„Máme to v ceste,“ oznamovala som spokojne manželovi, keď sa pozdravili a obe sme sa usadili na zadné sedadla.

Teplo a vianočné melódie blahodarne pôsobili na skormútenú ženu."Tady mám pohřbenou holčičku," prehovorila po chvíľke tichým hlasom.

„Byla jsem na hřbitově se stromečkem…“ zavzlykala.

"Chápeme váš žiaľ, “ vravela som jej súcitne a zmĺkla.

„Šla jsem v letě odpoledne s pětiletou Janičkou z nákupu,“ rozhovorila sa. „Zastavily jsme se na hřišti, aby si vyzkoušela nový míč. Byl jí osudný.“ S námahou zadržovala plač.

„Najednou jí míč upadl a odkutálel se do vozovky. Pokud jsem se vzpamatovala, rozběhla se za ním.“

„Je to veľmi smutné a bolestivé,“ snažila som sa ju upokojiť, lebo slzy sa jej nepodarilo zadržať. "Viem to podľa mojej kamarátky, ktorej sa to navlas prihodilo. Psychicky sa zrútila. Psychológ jej odporučil zmeniť prostredie, lebo nebola schopná ani vyjsť na ulicu ani do obchodu.

Odišla s manželom až do Kanady…"

„To samé mi poradil psycholog, když jsem se vrátila z léčebny. Přestěhovali jsme se z Jihlavy do Brna, když tam manžel zdědil po rodičích malý domeček, který teď dává do pořádku. Zatím mi to moc nepomohlo…“ Zarmútená žena si po chvíľke váhania utrela slzy a pozrela sa na mňa pohľadom, ktorý priamo prosil sa zoznámiť s podobným osudom neznámej matky.

„Psychológ jej poradil, aby sa pokúsila v novom prostredí znovu priviesť na svet dieťa. Dokonca s rovnakým menom, pokiaľ by to bolo dievča. Narodila sa jej zase Magdaléna. Vraj je úplne podobná prvej dcérke. Dokonca má i jej povahu a návyky.“

„Vzpomínám si, že i mne něco takového řekl psycholog… Přestala jsem k němu chodit…“

Po chvíľke uvažovania dodala: „Chlapeček by se jmenoval Jan…“

„Keď som bola malička, zomrel nám bratranec Anton. Pamätám sa, že teta bola veľmi zronená. Chorľavela. Nechcelo sa jej žiť…“

Pani spozornela. Civela na mňa s pootvorenými ústami.

"Múdra a láskavá babička bola najlepším doktorom a psychológom… Pomohla, poradila a bez liekov prebudila k životu manželku svojho najstaršieho syna.

S menami to nemali zložité ako aj moja kamarátka. Chlapček sa mal menovať Anton a dievča Antónia… Proste mali to jednoduché práve tak, ako to môžete mať vy. Janička a Janičko…“

„A kdo se narodil?“

„Anton. Navlas podobný prvorodenému. Dospelí si iba šepkali, že sa prevtelil. Deti však nahlas tvrdili, že ho pánbožko poslal späť z neba…“

S podivením som zvolala: „A to je náhoda! Bude si brať dievčinu z Brna!“

„Brno! Kde mám zastaviť?“

„Bydlíme u druhé autobusové stanici. Manžel připravil večeři a určitě na mně čeká venku jako vždy,“ vravela oduševneným hlasom.

Trochu zaváhala a  naraz zo seba vychrlila: „Pojďte k nám na večeři! Manžel se potěší!“

„Ďakujeme za pozvanie, ale veľmi sa ponáhľame, aby sme to ešte stihli do polnoci.“

Zohla sa a z tašky vytiahla dva balíčky s vianočným pečivom. "Sousedka mi přinesla několik krabic cukroví, právě když přijížděl autobus.

Musela jsem to vzít sebou, aby mi neujel vlak do Jihlavy. Máme toho cukroví od ostatních, že nevíme co s ním! Sousedky se předhání s pomocí…" vysvetľovala v  obave, aby sme aj darček neodmietli.

Poďakovala som a  položila k zadnému oknu. Vzala som odtiaľ detské maľovanky, ktoré som kúpila do rezervy a podala jej: „To je pre Janičku alebo Janička.“

„Bude potrebovať pero, keď začne chodiť do školy,“ pripojil sa partner.

Užialená žena sa šťastne pousmiala, akoby ju už Janička čakala doma.

Popriali sme si vzájomne šťastné a pokojné vianočné sviatky.

Zastavili sme pred útulným malým domčekom v blízkosti autobusovej zastávky.

Pred bránou stál vysoký muž. Uprene hľadel do diaľky. K železničnej stanici. Manželka k nemu potichu pristúpila a prikryla mu zozadu oči.

Vpadli si do objatia…

Zamávali nám…

Z BRNA DO BŘECLAVI

Unavený šofér zastavil pred prázdnou železničnou stanicou Brna. „Mám strašný smäd. Poďme sa do bufetu napiť! Veď sme bohatí. Máme až päť korún!“ Vytiahol z vrecka saka päťkorunáčku a so šibalským úsmevom mi s ňou šermoval pred očami.

„Vďaka! Ty sa potrebuješ osviežiť!“

Za chvíľu sa vracal s osvieženým úsmevom a s vojenským sprievodom s hudobnými nástrojmi.

Privítala som ich otvorenými dverami a slovami: „Čo tak neskoro?“

„Hráli jsme kamarádům na Vánoční besídce…“

„Zahrajte aj nám!“ poprosila som ich, keď sa usadili.

Chlapci sa nedali dvakrát prosiť. Prvý vytiahol gitaru, druhý trúbku a tretí začal fúkať na harmoniku. Zazneli vianočné koledy.

Mesiac a hviezdy sa jasnejšie rozžiarili na oblohe a zvedavo nakukovali do auta.

„Břeclav,“ prerušil vianočnú idylu šofér.

„Bratři, tu naši!“ zavelil dlháň s trúbkou. Chlapci spustili na rozlúčku: „Za starú Břeclavu…“

„Vy ste bratia?“ čudovali sme sa.

Vymenili si úsmevné pohľady. Harmonikár šibalsky riekol: „Bratři, jak se patří! Přijeli jsme za naši společnou máti… Bývalou ředitelkou dětského domova. Teď je již v důchodu…“

„To je veľmi pekné od vás, že ste na ňu nezabudli,“ pochválila som ich.

„Spíš od ní,“ poznamenal gitarista. „Čeká na nás všechny, co jsme již na vlastních nohou. A zítra s ní půjdeme do domova. Budeme hrát našim dětem na besídce…“

Rozlúčili sme sa s  nimi srdečne ako s ostatnými. Aj podarovanými perami. Popriali sme si vzájomne, čím sme boli naplnení. A zamávali…

Boli sme bohatší o ďalší krásny zážitok.

Z BŘECLAVI DO MALACIEK

Zastavili sme v Břeclavi na tichej železničnej stanici. „Pozriem sa, či niekto nejde naším smerom. Pomôžeme mu a on nám. Keď budeme mať spoločnosť, prekonám únavu. Veď od včasného rána jazdím prakticky bez prestávky. Chce sa mi veľmi spať…“ Nebezpečne zazíval.

„Zacvič si!“ poprosila som ho v obavách. "Urobil niekoľko komických pohybov pred autom s patričnými grimasami a stratil sa na železničnej stanici.

Vzápätí sa vrátil v sprievode mladej dvojice.

„Študenti,“ odhadovala som. „Rómeo a Júlia.“ Mala som pravdu.

Študenti zaváhali. Z ich očí som čítala skryté obavy. „Určite ukradli auto! Veď prečo tá neobyčajná ochota zviesť v ňom neznámych ľudí a dokonca ich ešte vyhľadávať? V tom bude niečo nekalého!“

Túžba po štedrovečernom stole v kruhu blízkych zvíťazila nad obavami.

S odovzdaním nastúpili do auta.

„Študujete?“ spýtala som sa ich, aby som ich trochu upokojila.

„Áno, v Brne,“ odvetil stroho Rómeo.

„My v Prahe…“

Myklo ich to. Pritúlili sa k sebe. Rómeo si nepozorovane obzeral auto.

„To auto vás muselo stáť fúru peňazí!“

„Ani nie. Iba za benzín a výmenu oleja…“ vyhŕklo neuvážene zo mňa. Moje vyhŕknutie im však spôsobilo poriadne hrknutie.

Podozrenie sa razom premenilo na istotu. Nepokojne sa zahniezdili a vystrašene sa obzerali po pustom poli.

Šofér na mňa zagánil. Snažil sa zahnať podozrenie, ale pridal olej do ohňa.

„To závisí, kde ho kúpili. Či v cuzine alebo…“

Zazíval tak, že ani dlaň mu nestačila prikryť otvorené ústa. „Prepáčte, mne sa chce tak strašne spať… Od rána mám už kopec kilometrov…“

Po týchto slovách uchopil Rómeo Júliu aj cestovnú tašku, akoby bol pripravený vyskočiť z auta. Pozrel sa vystrašene na rovnú cestu, olemovanú vysokými topoľmi, po ktorej sme frčali veľkou rýchlosťou.

"Tu je jednotvárna cesta… Uspáva ma… Potreboval by som si na chvíľu zdriemnuť.

Aj hudba má uspáva. Rozprávajte niečo… Trebárs o sebe!"

Vypol rádio. Zase nebezpečne zazíval.

„Zoznámili sme sa v Brne, kde študujeme na vysokej. Po roku sme sa vzali. Bývame na internáte pre manželov, lebo manželka je z Břeclavi a ja z Bratislavy. Večerali sme u nich zavčasu, aby sme mohli prísť ešte na štedrú večeru k našim…“ vyrazil Rómeo jedným dychom ako na kádrovom pohovore.

„Takže československé manželstvo!“

„Áno,“ odvetil a tým rozhovor ukončil.

Šofér vyvaľoval oči do tmy. Občas ich prevracal, mrkal, aby si zosilnil zrak. Auto sa monotónne rútilo po rovnej ceste. „A č o  d e t i ?“ vyjachtal zo seba s námahou.

„Nemáme. Až po štúdiách.“

„Manžel to myslí tak, že keď budete mať deti, či ich budete učiť aj po slovensky a  po česky,“ vysvetľovala som, aby som rozprúdila hovor.

„Neuvažovali sme zatiaľ o tom,“ odvetil Rómeo.

„Mali by ste u v a ž o v a ť!“ vyjachtal s veľkou námahou.

Poslúchli ho. Začali uvažovať. V aute zostalo naproste ticho.

Šofér si striedavo pretieral oči, vyvaľoval ich a mrkal. Prestal udržovať rovný smer. Auto vybočovalo raz na pravú stranu a raz na ľavú.

Spolucestujúci na neho vydesene hľadeli.

„Zastav! Nemá to cenu! Chvíľu si pospí!“ poprosila som ho.

„Za chvíľu sú Malacky. Zaparkujeme tam a nie tu na pustatine. Už len pár kilometrov…“

Pár kilometrov sa nám zdalo byť večnosťou. Zastavili sme na konci Malaciek.

Padol únavou na volant.

„Presadni si na moje miesto, a tu si pohodlne pospí! Ukáž mi pre každý prípad, ako sa riadia rýchlosti, kde a čo je. Pokiaľ si zdriemneš, mohla by som sa doplaziť aspoň šesťdesiatkou do Bratislavy.“

Po stručnom vysvetlení, uchopila som mocne krehkú riadiacu páku a šklbla som ňou tak, že sa šofér na chvíľu prebral a pokarhal ma: „Čo to robíš? Musíš jemne s citom, lebo ju zlomíš! Nie ako v autoškole! Radšej pokojne seď!“ Obrátil sa dozadu a ospravedlňoval sa.

„Iba chvíľku si zdriemnem a potom to dobehnem!“ Natiahol sa na moje sedadlo a okamžite zaspal.

Z MALACIEK DO BRATISLAVY

„To je neuveriteľné! Tak rýchle zaspať,“ žasol Rómeo.

„Vraj vo vojne aj počas pochodu vojaci driemali. A od únavy sa často zrútili aj do snehu a okamžite zaspali. Asi nadmerná únava pôsobí ako strata vedomia…“ Medzitým som niekoľkokrát vo vzduchu vyskúšala naštartovanie auta a zaraďovanie rýchlosti.

Podozrievavý Rómeo poznal moje zajačie úmysly a ostražito sa ma spýtal: „Máš vodičský preukaz?“

Prikývla som so samozrejmosťou, hoci som ho vlastnila iba krátky čas a vedela som naštartovať starú škodovku z autoškoly.

„Naštartujem a pomaly sa dovlečieme do Bratislavy. Teraz potrebujeme každú minútu, že?“ obrátila som sa k nim.

Ani nemukli. S neskrývanými obavami na mňa zazerali. Pomaly som naštartovala. Zľahučka. „Poviedlo sa mi to,“ jasala som v duchu.

Po chvíľke som zaradila dvojku. Tachometer ukazoval štyridsiatku. Pridala som plyn a zaradila trojku, ale tachometer, ako by sa mi vysmieval. Nešiel nad štyridsiatku, hoci som tlačila plynový pedál celou silou. Mrkla som na spolucestujúcich.

V tme svietili dva páry vydesených očí. „Auto ide!“ upozornil ma potichu Rómeo. „Tlmené svetla!“

Nahmatala som páčku a stlačila ju. Svetlá zhasli, zostali svietiť iba obrysové. Rýchlo som rozsvietila diaľkové svetla. Protiidúce auto mi zablikalo.

„Preboha, tlmené svetla!“ súril ma Rómeo. „Bliká, že je osvetlený!“

Nahmatala som druhú páčku. Pustila som však stierače. Protiidúce auto prezieravo zastavilo na pokraji krajnice. Vystrašený šofér ma podivne pozdravil. Zaťukal si na čelo.

Hneď, ako sme sa minuli s autom, podarilo sa mi nájsť správne svetlo.

„Vieš čo,“ obrátila som sa s prosbou na Rómea. "Keby ešte išlo auto, tak mi pripomeň, že túto páčku mám stlačiť, “ ukázala som na tlmená svetla. „Alebo radšej sa nakloň a môžeš ju sám stlačiť, lebo ja mám dosť starosti s volantom.“

Auto sa kĺzalo potichu po ceste. Hoci som stále pridávala plyn, neprekročilo štyridsiatku. Zrazu sa uprostred cesty objavilo zabité zviera.

„Už žiadnu paniku,“ upokojovala som sa v duchu. „Učiteľ autoškoly upozorňoval, že sa nesmie brzdiť, ani dostať zviera pod kolesá, lebo hrozí šmyk, ale dostať ho takto pekne pod…Vyšlo to!“

„Ani si si nevšimla, že na ceste bolo rozmliaždené zviera?!“ vyjachtal zo seba vydesený Rómeo.

„Akože som si nevšimla!“ ohradila som sa. „Keby som si ho nevšimla, tak sme už hore nohami!“

„Auto! Tlmené svetla!“ radil Rómeo. Pre istotu sa naklonil cez sedadlo, aby ho stlačil, ale predbehla som ho.

Vydýchli sme si všetci traja, keď sme sa šťastne minuli. Auto sa plynulé šinulo štyridsiatkou. Nakukla som hrdo dozadu k spolucestujúcim.

Usmiala som sa na nich. Neopätovali môj blažený úsmev. Mocne sa držali a vypuľovali vystrašené oči, ako by mali vypadnúť z auta a už videli na ceste zubatú.

„Prečo sú takí vystrašení?“ čudovala som sa v duchu. „Však ideme plynulé a pomaly!“

Pred nami sa vyrojili svetlá Bratislavy. Vzadu si vydýchli, ako pred spasením. Pri prvých domoch som zastavila. Pomaly, ľahučko, ako som to odpozorovala od svojho šoféra. „A sme tu!“ zvolala som radostne.

„Uch! Ach!“ vydýchli si nahlas spolucestujúci až zobudili spiaceho manžela. Pretrel si oči a prikázal mi: „Presadni sa, hneď to dobehnem! Za chvíľu budeme v Bratislave!“

„Už sme v Bratislave!“ hlásila som mu hrdo.

Uprel rozospatý zrak na tabuľu. „Ty si naozaj jazdila?“ podivil sa.

„Tak trochu. Pre začiatok iba štyridsiatkou. Chcela som ísť aspoň šesťdesiatkou, ale ten …“

„Čo štyridsiatkou?“ zhrozil sa Rómeo. „Celú dobu si išla až sto štyridsiatkou!“

„To nie je možné! Tachometer mi stále ukazoval iba štyridsiatku! Asi je pokazený alebo auto!“

„Auto aj tachometer idú ako hodinky, ale ty nerozoznáš tachometer od otáčkomeru!“ poučoval ma manžel. Ukázal na pravý tachometer.

Zasmiali sme sa.

Smiech uvoľnil napätie aj na zadných sedadlách.

Na pokraji Bratislavy sme sa rozlúčili s Rómeom a Júliou ako s ostatnými.

Kývali nám a hoci boli obdarovaní perami, mrkali na číslo auta, aby si ho zapamätali…

V TICHEJ BRATISLAVE

Večerná Bratislava nás tiež privítala tradičnými vôňami, vianočnými svetlami, pohodou a tichými ulicami. Na autobusovej zástavke sa však rysovala tmavá postava.

„Zoberieme ho!“ rozhodol manžel.

„Dobrý večer! Kam cestujete?“ zvolala som na staršieho pána, keď sme zastavili.

„Dobrý večer! Až na koniec Trnavskej! Dnes večer je všetko pusté.“

Obrátila som sa k novému spolucestujúcemu, keď spokojne nasadol: „To ste tak zavčasu opustili svojich blízkych?“

"Nemám nikoho, som opustený ako kôl v plote…

Celý život som sa snažil. Drel som… Vystavil dom… Jediného syna dal vyštudovať. Bol hlavný inžinier. Zlepšovateľ… Vynálezca… Všetci si ho vážili… A on…" Odmlčal sa. Ťažko sa mu drala pravda z hrdla.

„Nechal nás tu samých. Odišiel so ženou do Kanady.“ Vzdychol si a smutne pokýval hlavou. "Nezavinila to však politika, ale vzdialená príbuzná mojej matky. Pozvala ich do Kanady na mesačnú dovolenku. Nasľubovala im hory a doly…

Keď tam prišli, vzala im pas. Museli jej opraviť dom, dať do poriadku zanedbanú záhradu. Nedala im na spiatočný lístok. Za všetko jej museli platiť! Takýmto nečestným spôsobom ich prinútila tam zostať…

Synova manželka sa priznala v liste rodičom, že bývajú na samote až sto kilometrov od najbližších susedov. A hlavný inžinier si musí zarábať na chlieb ako pomocný robotník v kameňolome! Za menšiu mzdu, akú dostávajú vlastní, lebo tam pracuje na čierno. Vraj si nevie ani predstaviť, čo by sa s nimi stalo, keby ochorel alebo mal úraz,“ povzdychol si smutne.

„V poslednom liste sa však zmienila, že jeho zlepšovacie návrhy uľahčili robotníkom namáhavú prácu a podnikateľom ušetrili značnú sumu.

Povýšili ho preto na kvalifikovaného robotníka a nabádali ho, aby si požiadal o azyl… Vraj keď zvládne angličtinu, že by sa mohol stáť majstrom a v budúcnosti by mohol študovať za inžiniera, lebo našu školu mu neuznávajú. Samozrejmé za vlastné…"

„Takúto dlhodobú perspektívu by mali, keby boli aspoň o desať rokov mladší. Usadili sa niekam do mesta a mali oporu u príbuzných. Nielen finančnú, ale i morálnu,“ uvažoval manžel.

„Veru tak, Aj svaťkovci sú z toho nešťastní, práve tak ako ja. Nevidia iné východisko, len aby sa vrátili. Je to začarovaný kruh.“

„Podstatné je, či sa chcú vrátiť,“ odvetil manžel. „Pokiaľ by chceli, môžu požiadať veľvyslanectvo o pomoc. Cestovné potom uhradia doma ministerstvu.“

"Z môjho podniku, kde pracoval aj s manželkou, napísali mu srdečný list k Vianociam. Že mu stále držia miesto a čakajú na jeho vynálezy a zlepšovacie návrhy. Sú ochotní mu poslať peniaze na cestu…

Všetci zamestnanci sa podpísali, aby im uverili. Iba ja som sa nepodpísal, lebo som synovi predtým napísal, že má na svedomí matku. Že už nie je mojím synom…"

„Ako sa môžu vrátiť, keď tam nenájde váš podpis? On to preda nezavinil,“ vyčítala som mu.

„Ja viem, dohováral mi to aj kňaz pri vianočnej spovedí,“ priznal sa skrušene.

„Podľa mojich vlastných skúsenosti viem, že nerozhoduje vzdialenosť, ale srdce,“ pripojil sa k úvahám svieži šofér. „Ako by mal silu sa ruvať s tvrdými podmienkami života v cudzine bez rodičovskej lásky? A ako by mal silu pracovať a žiť doma pod jednou strechou so svojím otcom, ktorý ho zavrhol. Zvažujte!“

Po chvíľke zvažovania vytiahol z tašky obálku s vianočnou pohľadnicou. Trochu sa okúňal, povzdychol si a  previnilo sa nám zveril so svojím trápením. „Aj náš farárko mi takto prehovorili do duše. Chodím s touto pohľadnicou zmierenia už zo desať dní a nemám odvahy ju poslať…

Vás mi asi sám Boh poslal do cesty…" Poobzeral sa po slabo osvetlenej ulici. „Tuto mi, prosím, zastavte!“

Keď sme zastavili, chytro som preletela pohľadom po najbližších domoch. „Pozrite, tam je schránka!“ ukázala som na neďalekú budovu. „Nerozmýšľajte a hoďte ju! Uvidíte, aké budú aj pre Vás šťastné Vianoce!“

„Chcel by som tam pripísať ešte zo štyri slová,“ poprosil nás.

Manžel mu pohotovo podal z darovanej škatuľky pero. „Prijmite od nás malý darček k Vianociam.“ Vzápätí mu podal notes a rozsvietil svetlo. „Podložte si ho, aby ste to napísali zreteľne!“

Starší pán poslušne ako školák začal písať čarovné slová. Zo slušnosti sme sa obrátili. Dumali sme, ktoré slová to asi budú.

„Ďakujem vám, nikdy na tieto Vianoce nezabudnem!“ vravel pri lúčení. "Obával som sa ich, že budem sám ako kôl v plote. Potom mi pripomenuli všetci spolupracovníci, že nie je im ľahostajný môj smutný osud, keď napísali synovi a neveste list.

A nevestini rodičia ma pozvali k nim, aby ma pohostili a prečítali list z Kanady. Nesiem im darčeky. Najväčší však bude naše zmierenie, “ ukázal na pohľadnicu.

„Daj vám Boh zdravie, šťastie a  požehnanie.“

„Veľa šťastia, aby ste budúce Vianoce oslávili so svojimi najbližšími!. Synom, nevestou a  vnúčikom!“

Počkali sme, kým hodil do schránky pohľadnicu zmierenia. S prejavom lásky a nádeje. Obrátil sa k nám a radostne zamával…

Na konečnej autobusovej zastávke sa z tmy vynorila zhrbená postava a kývala nám, aby sme zastavili. Pohotovo som otvorila zadné dvere.

Do auta nastúpil starček.

„Pán Boh daj dobrý večer,“ pozdravil úslužne. „Budú tak dobrí a zvezú ma kúsok po fabriku. Sľúbil som, že zoberiem nočnú šichtu, keď som sám a oni majú rodiny…“

„Dobrý večer,“ odvetili sme prekvapene.

„Ukážte mi potom, kde mám zastaviť,“ vyzval ho manžel a pokračoval v jazde.

Starček si s neskrývaným obdivom prezeral auto. „V takom parádnom aute som sa v živote neviezol!“ vravel akoby pre seba. "Tuto, prosím ich!

Pred hlavnou bránou, keby zastavili, lebo sa mi už zlé chodí…"

Starček s roztvorenou peňaženkou sa úslužne spýtal manžela: „Mladý pán, čo som im dlžný?“

„Dlžný? Veď to máme v ceste!“ Obratom mu položil do dlane dve škatuľky cigariet a posledné pero. „Prijmite k Vianociam aspoň takýto malý darček.“

Starček od prekvapenia zostal s natiahnutou rukou. „Asi nefajčí!“ preblesklo mi mysľou. „Aj odo mňa prijmite malý darček k Vianociam.“

Natiahla som sa cez zadné sedadlo a vzala som odtiaľ sieťovú tašku s balíčkami od vojakov. Navrch som ešte položila balíček vianočného pečiva od Janíčkinej mamy. Opatrne som mu ju podala.

Starček sa na nás s dojatím pozeral a začali mu prúdiť slzy po tvári. „Prepáčia mi,“ ospravedlňoval sa. „Ešte nikdy v živote som nedostal dar. Ani k Vianociam.“

Zízali sme na neho zdesene, pokiaľ si utieral slzy do vreckovky, lebo sme si ani nepomysleli, žeby na svete žil človek, ktorý ani na sklonku svojho života nebol nikým obdarovaný. Nepoznal priateľstvo ani lásku.

Obzeral si americké cigarety a pritom pokyvoval hlavou. "Videl som ich v  Amerike vo výkladoch, ale nikdy som ich ani neoproboval, hoci som tam drel so starším bratom od svojich pätnástich rokov. “ Nehanbil sa za slzy, ktoré nemohol zastaviť.

"Brat sa v Amerike oženil so Slovenkou, zahynul však v bani. Zakrátko zomrela aj jeho žena a dve dcérky na suchotiny. Drel som, aby som dal jeho syna vyštudovať a dobre vychoval. Padol vo Vietname…

V Amerike som zostal sám ako prst. Ušetrené peniaze som dal na pomníky.

Vyplatil som hroby do konca storočia a za posledné peniaze som si kúpil letenku…

Len pred niekoľkými rokmi som sa vrátil z Ameriky domov zomrieť, aby ma prikryli matičkou zemou…" Neposlušné slzy si utrel do vreckovky.

"Myslel som si, že nájdem aspoň rodičovský hrob a hrob sestry. Zomrela s dieťaťom pri pôrode… Chalupu zbúrali kvôli ceste a vyplatili ju vzdialeným príbuzným a hroby vraj niekam presťahovali…

Obávali sa, že budem na nich vymáhať peniaze za dom a záhradu, keď som si z Ameriky nepriniesol žiadne bohatstvo. Poschovávali sa. Vymenili si byt. Však ja ich nebudem hľadať.“ Utrel si slzy vreckovou, aby sme nevideli, ako sa bolesť zo srdca vyplavuje.

"Richtár s úradníčkou sa o mňa postarali. Našli mi prácu v továrni. Dali mi aj

garsónku. Obed v kuchyni. Som im vďačný.

Robím cez sviatky a nedele. Budem robiť, pokiaľ vládzem. Odkladám si na pohreb a až ešte požijem aj na pomník, aby za mňa nemuseli nič platiť, keď som tu nerobil…"

Cigarety s perom si opatrne uložil do starej tašky. Do druhej ruky uchopil plnú sieťovku.

„Pán Boh im zaplať. Toto sú moje najkrajšie Vianoce. Viezol som sa v parádnom aute ako pán a dostal som prvý krát darčeky od dobrých ľudí.“

„Často chodíme cez Bratislavu. Niekedy vás navštívime. Továreň si pamätáme a vy budete iste na vrátnici,“ utešoval ho šofér parádneho auta.

„Všetci vedia, kde býva dedko, čo sa vrátil z Ameriky,“ dodal starček cez slzy šťastia. Podal nám chvejúcu ruku. „Pokojné a požehnané Vianoce.“

„Prajeme vám veľa zdravia a spokojnosti. Aby ste stretali už len samých dobrých ľudí!“

„Aby ste s nimi prežívali pokojné a požehnané Vianoce,“ pripojila som sa k úprimnému želaniu partnera.

Zakývali sme šťastnému starčekovi, ktorý dostal prvý darček vo svojom živote…

Z BRATISLAVY DO NITRY

Po odchode starčeka na nočnú službu zmocnila sa nás tieseň z pocitu ľudskej chamtivosti a ľahostajnosti. Bola silnejšia, ako radosť nad tým, že sme mohli odovzdať drobné darčeky od neznámych priateľov človeku, ktorý nepoznal priateľstvo ani lásku. Iba tvrdý život.

Stiesnenosť som zaháňala slzami. Posmutnený partner tlakom na plynový pedál.

„Rád by som išiel do tej továrne a povedal jeho nevšímavým spolupracovníkom, čo si o nich myslím!“ odľahol si.

„A ja tým chamtivým príbuzným! Keby prišiel z Ameriky s vrecom dolárov, tak by sa pred ním nezatajovali ako teraz, ale by sa predháňali.“

S pribúdajúcimi kilometrami sa strácala tieseň a vyprchával hnev. Na ich miesto prichádzala nádej. Ľahostajnosť a chamtivosť zaháňala kdesi do kúta. S nádejou sa usadila radosť nad úvahami, čo by sme mohli pre opusteného starčeka urobiť. Zmocnila sa nás.

„Aký bol šťastný! Keby to vedeli všetci tí, čo ho vlastne obdarovali!“

„Oni to vycítia. Jeho i naša radosť sa prenesie až k nim. Ja na to verím,“ odvetil mi s presvedčením.

Na pokraji cesty sa niečo černelo. „Nie je to zase nejaké zviera,“ ukazovala som na tmavé čudo na ceste. „Je to taška. Mali by sme zastaviť, aby sa nedostala nepoctivým ľuďom do rúk.“

„Nemôžem zastaviť, lebo ideme už na rezervu!“ ukázal na červené svetielko pod volantom. „V taške môže byť zdochlina alebo hnoj. Môže tam byť aj výbušnina. Nezabúdaj, že sú tu cudzie vojská a postrácané náboje!“

Pohodenú tašku sme obišli s úctivou vzdialenosťou. Pozorovala som s napätím varovné červené svetielko. „Keby vydržal benzín aspoň do kopečka! Odtiaľ to už máme iba štyri kilometre. To by sme aj dotlačili auto.“

Za chvíľu sa vynoril. Na ňom však stálo auto. Svetelným znamením sme dostávali pokyn k zastaveniu.

„Esenbáci!“ zvolal prekvapene manžel. „To nám ešte chýbalo! Keď zastavím, už nenaštartujeme! A  to všetci tvrdili, že na Štedrý večer nebudú kontroly.“

„Poslali ich na nás tí študenti!“ vyriekla som podozrenie. „Mysleli si, že sme ukradli auto.“

„Pochybujem, že študenti by sa niekam trepali, keď nič nejazdilo. Tí boli radi, že sa dostali skoro domov! Asi nejaká havária! Hlavne, žiadne žartovanie! Nie, aby si im začala vykladať nové anekdoty o nich ako minulé!“

„Dobrý večer,“ pozdravili nás stroho. keď sme zastavili. „Kontrola dokladov!“ povedal nám starší príslušník. Slušne sme pozdravili a podali doklady. So záujmom si ich prezerali, hlavne technický preukaz.

„Otvorte batožinový priestor!“ požiadal nás mladý príslušník. Po jeho otvorení zhíkol, ako keby objavil mŕtvolu. Vyvaľoval oči nad plnými škatuľami tuzexových koňakov a whisky. Ostatní príslušníci priskočili a podozrivo zazerali na úlovok, ktorý objavili.

„Odkiaľ to veziete a kam?“ spýtal sa nás prísne najstarší. „Čo s tým hodláte robiť? Predávať?“

"Vraciame prázdne poháre zo zaváranín, aby naši mohli v lete do nich zavárať.

V škatuliach z Tuzexu, ktorý je v našom dome," odvetila som.

„Čo všetko dnes neurobia rodičia pre svoje deti!“ uškrnul sa najstarší príslušník po ich kontrole. Premeral si zahraničné auto od hlavy k päte a potom utrúsil: "Dávajú im nielen jedlo a peniaze, ale aj drahé dary! Rozmaznávajú ich a potom my máme plné ruky práce! Ešte aj na Vianoce!

Rozsvieťte auto a ukážte nám batožinu!" prikázal prísne. Otvoril tašku, ktorú som mala plnú drobných darčekov vo vianočnom balení s adresnými menovkami a partnerovu s nezabalenými drobnosťami priamo z obchodu.

„Máte v aute len tieto tašky?“ Pritom nazrel medzi sedadlá.

Naraz sa mi v hlave rozsvietilo. „Nehľadáte tmavú tašku?“

„Videli ste ju?“ spýtal sa s nádejou najstarší príslušník.

„Áno, leží asi sto metrov pod kopcom. Na pravej krajnici smerom sem!“ odvetila som pohotovo.

„Prečo ste ju nezobrali?“

„Hlavne preto, že sme sa báli zastaviť! Ideme už pekný kúsok na rezervu!“ odvetil mu manžel.

„Chlapci, nalejte im celý kanister, veď sa musia zajtra dostať k benzínovému čerpadlu! Konečne budeme mať štedrú večeru aj my! Všetci sa napchávajú, len my by sme jedli aj klince!“

Pohotovo som vybrala škatuľu vianočného pečiva od Janičkinej mamy. Podala som ju veliteľovi. Za chvíľu zmizlo zo škatule.

„Ďakujeme za pohostenie. Ponáhľajte sa domov, iste už na vás čakajú! My ešte odovzdáme tašku a až potom vás budeme nasledovať.“

„Čo je v tej taške?“ spýtala som sa napriek varovnému pohľadu manžela.

„Predseda niesol pre dôchodcov vianočné obálky s odmenami. Chcel ich prekvapiť, ale prekvapil nás. Rozdáme ich pred kostolom. Väčšina z nich pôjde na polnočnú!“

Vzájomne sme si poďakovali a zaželali šťastné a pokojné Vianoce…

Za niekoľko minút sme vzrušene stáli pod osvetleným oknom rodičovského domu. Do tmy žiaril vysoký vianočný stromček bohato ozdobený a osvetlený elektrickými sviečkami.

Postavili sme sa pod okno a začali spievať „Tichú noc“. Po prvej slohe sa k nám pridali otcove husle a zborový spev najbližších.

Keď sme dospievali, privítali nás s rozžiarenými prskavkami.úžiacic

Pokiaľ sme dali darčeky pod stromček, zatiaľ prestreli stôl na novú štedrú večeru. Zopakovali sme aj všetky vianočné zvyky.

Radosť a šťastie v rodinnom kruhu nepripustilo žiadnu výčitku za náš oneskorený príchod. Usadili sa k bohatému štedrovečernému stolu, aby si snáď overili, či sme nezabudli na niektorý okamih pri spomienke na najštedrejšie prijímanie a rozdávanie darčekov zo sŕdc túžiacich po slobode.

Po slobode bez okupácie, príkazov a zákazov umocňovaných rachotom tankov a streľbou zbraní namiesto vzájomnej spolupráce, pomoci a rešpektovania svojho územia.

Po slobode, kde panuje viera v lepšiu budúcnosť, nádej s odhodlaním za ňou ísť, avšak jedinou cestou lásky a porozumenia…

Hlavný svedok bol náš prvý vianočný darček. Vianočná kytička…