Článek
Asi každý už videl v nejakej klasickej rozprávke scénu z turnaja. Takú tú značne romantizovanú, kde rytieri idú proti sebe spôsobne každý vo vlastnej brázde ako autíčka na autodráhe, neškodne do seba drcnú dreveným drúkom, načo ten „zlý“ skončí prdelou odetou v čiernom zamate v blate a „dobrý“ (spravidla Popolvár alebo podobne diskriminovaný jediniec) získa prsteň, venček, princeznú a ďalšie vecné dary. Potom prišli Hry o tróny a realistickejšie stvárnenie, ktoré sa viac podobalo aj knihe Král turnajů od Juliane Stadler.
Erec (hej, fakt sa tak volá a nikto sa nad tým nepozastavil, prudérna spoločnosť) s partiou priateľov sa potĺkajú dedinskými pseudoturnajmi v snahe zabezpečiť si živobytie a možno nejakú tú hrdinskú kariéru. Zatiaľ sa im darí zabezpečiť si akurát odreté rite a prázdne žalúdky. Keď už to vyzerá, že prídu aj o to málo, čím disponujú, podarí sa im ohúriť najlepšieho rytiera doby, Guillauma le Maréchal, a vďaka nemu sa dostať až na dvor mladého kráľa Henricha. Ereca tam však nečaká len blahobyt, neškodné zápolenie a príjemné pletky s dvornou dámou Genovefou, ale aj intrigy, zrada a boj o život. Politika skrátka nie je pre slabé nátury.
Oficiálne vyhlasujem, že som sa stala fanúšikom historických románov. Poprosím nemýliť si s harlekýnkami typu „môj zvrhlý a nadmerne obdarený vikomt z Nemanic“, tie nemajú s reálnou históriou spoločnú ani len fyziológiu hlavných postáv. Po geniálnych dielach Kena Folletta som sa trochu obávala zabŕdnuť do tvorby iného spisovateľa, ale Julian Stadler sa úlohy zhostila viac než skvelo. Verne sa drží historických faktov, pritom však príbeh rozpráva po svojom a nebojí sa popustiť uzdu fantázii, no stále tak, aby z toho neurobila rozprávku na dobrú noc a pekné erotické sny. Vdychuje život skutočným osobnostiam ako kráľ Henrich, Maréchal (ten sa stal mojím historickým „crushom“, ako by povedala dnešná mládež. Už ste boli zamilovaní do 800 rokov mŕtveho chlapa?) či Filip Flanderský a necháva ich interagovať s vlastnými fiktívnymi charaktermi, ktoré sú však vykreslené tak verne, že sa pokojne mohli motkať v stopách Plantagenetovcov.
Príbeh nás zoznámi aj s Richardom Zradným Hovadom, neskôr známym ako Levie srdce. Nechala som sa odžubať Robinom Hoodom a Seanom Connerym dobrácky šprímujúcim v závere filmu, no skutočný Richard mal riadne za ušami a neštítil sa prelievať krv. Nie je síce hlavným záporákom, ale tátoša so zlatou hrivou si tiež nezaslúži.
Veľká časť deja sa točí okolo turnajov (nakoľko sa kniha nevolá Kráľ sadbových zemiakov, asi to nikoho ani neprekvapí), ale páči sa mi, že autorka nezabieha do vyčerpávajúcich detailov a šťuchaniu s veľkými kladami (stále hovorím o turnaji, vďaka za opýtanie) venuje iba nevyhnutnú pozornosť - tak, aby vzbudila napätie, ale aby si čitateľ nemal chuť vytrhať vlasy v momente, keď rytier vysadne na koňa. Rozprávanie je dynamické a napínavé, samozrejme príde aj na romantické vzplanutie, ale opäť došlo k tomu vzácnemu prípadu, keď mi to ani nevadilo - v tomto prípade na ňom totiž stojí významná časť zápletky, nie je to také to „dám ich dokopy, nech sa zdvihnú predaje“.
Král turnajů je historický príbeh podaný v podobe ľahko stráviteľnej súčasným čitateľom. Okrem skutočných dejín dostanete vášnivé vzplanutie, boj s diskrimináciou (tá bola v 13. storočí taká že dnešný priepastný mzdový rozdiel snáď ani nestojí za reč), LGBTI (poprosím homofóbov, aby prestali ohŕňať nosmi, táto linka sa tiež do príbehu dokonalo hodila a Šimkovičová nech si ide tvoriť budúcnosť niekam inam) a v neposlednom rade morálne sivé charaktery, dotlačené ku konaniu nielen spoločenskou situáciou, ale aj vlastnou mizériou. Skrátka, dokonale vyvážené dobrodružné čítanie, ktoré vynikajúco spája skutočnosť s fikciou.
