Zvířata si potravu nemyjí, přesto minimalizují rizika při příjmu potravy

Zvieratá – vrátane človeka – sú v každom okamihu života vystavené riziku napadnutia parazitom (patogénom) vo forme živočícha, huby, baktérie či vírusu. Vyhnutie sa parazitácii môže byť pre ne otázkou prežitia, či nájdenia si partnera [1]. Na mieste je teda určite správne položená otázka, akým spôsobom sa chránia pred požitím látok, ktoré by im mohli uškodiť. Mechanizmy takejto ochrany sú najlepšie preskúmané pri vyšších stavovcoch (česky obratlovcích) – vtákoch a cicavcoch (česky savcích) – no postupne sú popisované aj pri iných skupinách živočíchov.

Základom je pre väčšinu zvierat zhodnotenie, či je daný objekt vhodný na konzumáciu. V tom im pomáhajú diaľkové zmysly (čuch, zrak), ale aj priamy kontakt s potravou. Vnem je v mozgu spracovaný a výsledkom môže byť zhodnotenie adaptívnym systémom neurálnej siete, že vnemy vyvolávajú znechutenie, či odpor (angl. disgust) [2]. Ak ide o nechutnú (najmä horkú či kyslú), teda potenciálne nebezpečnú látku, živočích sústo reflexívne rýchlo vyvrhne, často so zreteľným výrazom znechutenia [3, 4].

Rovnako rozšírené je aj vyhýbanie sa kontaktu s miestami, na ktorých sa nachádza trus, či mŕtve telá ich súkmeňovcov. Bylinožravce, ako sú napríklad kopytníky a kengury (česky klokani), sa chránia pred vajíčkami a larvami „červov“ (helmintov) v ich truse defekovaním v kôpkach a vyhýbaniu sa kŕmeniu na miestach, kde sa predtým vyprázdnili [5, 6]. Pri psovitých šelmách, rozmnožujúcich sa v norách, sa dospelé zvieratá vyprázdňujú ďalej od nory a požierajú trus mláďat, ktoré sú ešte príliš malé na to, aby defekovali mimo noru [7].

Požieranie čerstvých výlučkov potomstva nevystavuje rodiča riziku, keďže vajíčka parazitov potrebujú stráviť určitý čas mimo tráviaceho traktu, aby sa stali infekčnými, preto sa rodičovská koprofágia deje väčšinou do dvoch dní od defekácie mláďat. Podobne aj vtáky „upratujú“ svoje hniezda vynášaním fekálnych vrecúšok (fecal sacs) [8]. Mäsožravce takmer nikdy nekonzumujú kadávery (mršiny) jedincov rovnakého druhu, dôvodom je pravdepodobne vyhnutie sa druhovo špecifickým parazitom [9].

Odpor nie je vlastný len stavovcom. Aj známy modelový organizmus, hlístovec (česky hlístice) Caenorhabditis elegans, sa aktívne hýbe od miest na Petriho miske, kde boli naočkované patogénne baktérie [10] a „hovnivály“ Scarabeus lamarcki sa vyhýbajú trusu mäsožravcov, v ktorých detegujú fenoly, produkované baktériami, rozkladajúcimi proteíny v truse [11].

Vynikajúcou zbraňou proti patogénom sú sliny, prezývané aj „ústna lekárnička“, keďže obsahujú množstvo látok s baktericídnymi účinkami (lyzozým, laktoferín, laktoperoxidáza) a dezinfikujú tak potravu i rany [12]. Sliny pomáhajú aj pri ochrane mláďat, ktorým sa ešte nestihol plne vyvinúť imunitný systém – matky šeliem si intenzívne lížu bradavky zhruba týždeň pred narodením mláďat a tým ich dezinfikujú [13].

Niektoré cicavce si však potravu skutočne umývajú – podobne, ako ľudia –, hoci ide skôr o zlepšenie možnosti konzumácie a spracovania potravy (napr. jej zvlhčením), nie o vedomé čistenie potravy [1]. Príkladom sú makaky Macaca fuscata a M. fascicularis, či známy medvedík čistotný – mýval (Procyon lotor). Takéto správanie nie je cudzie ani diviakovi lesnému (prase divoké, Sus scrofa). Prasatá sú, navzdory svojej povesti, veľmi čistotné a bolo pri nich v ľudských podmienkach pozorované selektívne umývanie špinavých jabĺk [14].

Ak aj dôjde k požitiu infikovanej potravy, môže byť rozpoznaná aj hlbšie v tráviacom trakte a vyvolať zvracanie. V žalúdku je množstvo patogénov zlikvidovaných extrémne kyslým prostredím, ktoré tvorí kyselina chlorovodíková. V čreve pomáha zneškodňovať škodlivé látky a patogény symbiotická mikroflóra [15]. „Pokazený žalúdok“ si mnohé zvieratá liečia špecifickou rastlinnou potravou. Ide hlavne o primáty [16], ale určite mnohí z vás poznajú požieranie rastlín pri mačkovitých a psovitých šelmách. Príjem vlákniny a ďalších látok, obsiahnutých v rastlinách, im pomáha zbavovať sa črevných parazitov [13].

Je potrebné podotknúť, že napriek týmto rôznorodým adaptáciám sú prakticky všetky voľne žijúce zvieratá do určitej miery zaparazitované. Za normálnych podmienok však žijú so svojou „súkromnou parazitickou zoo“ v súlade a ich imunitný systém ju dokáže kontrolovať. V prípade nepriaznivých podmienok sa však môžu vymknúť spod kontroly a prepukne ochorenie, ktoré môže viesť až k smrti jedinca [1]. Preto je dôležité vyhýbať sa manipulácii s divými zvieratami a obzvlášť s ich trusom, či telesnými pozostatkami.

Pro Zeptej se vědce odpovídal Richard

Mgr. Richard Schnürmacher, Katedra zoológie, Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave – doktorand

Odbornou recenzi poskytl Mgr. Ondřej Fišer, Katedra zoologie, Přírodovědecká fakulta JU

Odpověď editoval Luděk Vašta

[1] http://dx.doi.org/10.1098/rstb.2017.0256

[2] https://doi.org/10.1111/1365-2656.13903

[3] https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/S0149763400000518?via%3Dihub

[4] https://doi.org/10.1098/rsos.170968

[5] https://doi.org/10.1111/j.1439-0310.2004.01013.x

[6] https://doi.org/10.1093/beheco/arp162

[7] https://doi.org/10.1002/vms3.92

[8] https://link.springer.com/article/10.1007/s10336-011-0731-0

[9] https://pnicompneurojc.github.io/papers/Fox%201975.pdf

[10] https://www.pnas.org/doi/10.1073/pnas.0610281104

[11] http://dx.doi.org/10.1016/j.cub.2016.07.065

[12] https://doi.org/10.1111/j.1600-0714.1974.tb01721.x

[13] http://dx.doi.org/10.1098/rstb.2017.0205

[14] https://link.springer.com/article/10.1007/s10071-015-0903-z

[15] https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/2666378/

[16] https://doi.org/10.1007/BF02381210

Projekt Zeptej se vědce se snaží zprostředkovat kontakt mezi vědeckou a nevědeckou veřejností. Máte-li na vědce nějaký dotaz, zeptejte se nás na Facebooku, Twitteru nebo Instagramu. Podpořit nás můžete na donio.cz/podpor-zeptej-se-vedce.