Postoje krajín V4 voči ruskej agresii proti Ukrajine

Aký vážny je rozdiel medzi postojmi Poľska, Slovenska a Českej republiky na jednej strane a Maďarska na strane druhej? Prevládajú v rámci V4 odstredivé tendencie, alebo stále existuje priestor na spoluprácu? Slovenský politológ Grigorij Mesežnikov sa zamýšľa nad súčasným stavom Vyšehradskej skupiny.

Spolupráca medzi krajinami Vyšehradskej skupiny po jej vzniku v roku 1991 bola dlhé roky spájaná so snahou štyroch stredoeurópskych národov po oslobodení od komunistických režimov a sovietskej dominancie sa začleniť do integračných zoskupení demokratického Západu.

Vznik vyšehradského formátu (spočiatku V3, od roku 1993 V4) vychádzal tak zo spoločných prvkov historického osudu Poliakov, Čechov, Slovákov a Maďarov, najmä v druhej polovici 20. storočia, ako aj z reálnej potreby posilniť väzby medzi štyrmi krajinami v podmienkach demokratickej transformácie, napomôcť prekonaniu z minulosti zdedených problémov vo vzájomných vzťahoch a upevniť celkovú stabilitu v regióne.

Tento formát sa ukázal ako dobrý nástroj na realizáciu projektov regionálnej spolupráce v rôznych oblastiach a ako efektívna platforma pre vzájomnú podporu pri vstupe do EÚ a NATO.

Po dosiahnutí členstva v únii krajiny V4 prešli obdobím adaptácie na členstvo, so súčasným  prehĺbením účasti na integračnom procese. Hoci pozície Česka, Slovenska, Poľska a Maďarska sa mohli po roku 2004 v jednotlivých oblastiach európskych politík odlišovať, v zásadných otázkach ich hlas zaznieval ako hlas spoločný, pričom – čo bolo najmä dôležité – sa nedostaval do rozporu s hlavným smerovaním európskej politiky.

Situácia sa začala meniť po tom, čo v dvoch vyšehradských krajinách– Maďarsku a Poľsku – sa vnútropolitický vývoj začal uberať smerom, ktorý vyvolával v Bruseli znepokojenie pre jeho dopad na stav právneho štátu a demokracie. Problémy v dvoch vyšehradských krajinách sa následne premietli do vnímania celej skupiny V4 ako problematickej, nedostatočne pro-európskej, to však vtedy ešte neprišla utečenecká kríza. Tá prepukla v roku 2015 a vzdialila V4 od Bruselu ešte viac, keďže všetky štyri krajiny vo svojom protiimigračnom nastavení sa odmietli podieľať na riešení problému utečencov, navrhovanom inštitúciami EÚ resp. „starými“ členskými krajinami únie, ktoré znášali najväčšiu záťaž pri narábaní s utečeneckou krízou a navrhovali rovnomernejšie rozloženie tohto bremena medzi jednotlivými členskými krajinami. Vnútorná vyšehradská konfigurácia podľa vzorcu „2+2“ z pohľadu stavu demokracie a právneho štátu, sa premenila v otázkach utečeneckej krízy na konsolidovaný vzorec „4“.

Uplynulo 7 rokov, Rusko s celou silou svojej vojenskej mašinérie zaútočilo vo februári 2022 na Ukrajinu a V4 sa znovu rekonfigurovala, tentokrát na vzorec „3+1“ – podľa toho ako sa jednotlivé krajiny postavili k potrebe pomôcť Ukrajine a k potrebe potrestať agresora za jeho zločiny.

Zatiaľ čo sa Poľsko, Česká republika a Slovensko jednoznačne postavili na stranu bojujúcej Ukrajiny, poskytli jej všestrannú pomoc, vrátane vojenskej, rázne odsúdili ruskú agresiu a zaujali pro-aktívny postoj v otázke spoločnej politiky EÚ, Maďarsko zaujalo odlišnú pozíciu – odmietlo pomôcť Ukrajine vojensky,  prihovorilo sa za pokračovanie ekonomickej spolupráce s Ruskom, priamo individuálne ruskú agresiu neodsúdilo, najnovšie zablokovalo finančnú pomoc Ukrajine z fondov EÚ a pokračuje v blokovaní spolupráce Ukrajiny s NATO. Maďarskí predstavitelia interpretujú svoj postoj k prebiehajúcej vojne ako snahu dosiahnuť mier. Ak by však podobný postoj („utečencov prijmeme, ale zbrane nedodáme“) zaujalo celé západné spoločenstvo, Ukrajina by už bola dávno rozdrvená brutálnym ruským agresorom a zanikla by ako samostatný štát.

Maďarsko vo svojom postoji k rusko-ukrajinskej vojne v podstate nadviazalo na svoju dlhoročnú ústretovú pozíciu voči Kremľu. Tá spočívala v zdôraznení dôležitosti ekonomickej spolupráce s Ruskom a opierala sa o vzájomné sympatie Viktora Orbána a Vladimíra Putina. Budapešť tiež nadviazala na svoj odmietavý postoj k prehĺbeniu spolupráce EÚ a NATO s Ukrajinou kvôli podľa nej „neakceptovateľnej“ politike Kyjeva voči etnickým Maďarom žijúcim v Zakarpatskom regióne Ukrajiny.  Zatiaľ čo Poľsko pri svojich problematických vzťahoch s EÚ v otázkach demokracie a právneho štátu je v nazeraní na ruskú agresiu zajedno s EÚ, Maďarsko ku svojím rozporom s Bruselom v otázkach demokracie pridalo ďalší antagonizmus – tentokrát kvôli postoju k Rusku a Ukrajine.

Jednoznačné postoje Poľska a  Českej republiky k ruskej agresii boli vcelku očakávané, ale rovnako jednoznačná proukrajinská pozícia Slovenska mnohých pozorovateľov prekvapila. Slovensko síce od roku 2014 podporovalo politiku sankcií uvalených Európskou úniou na ruského agresora, avšak dvojtvárna línia, ktorú razili niektorí slovenskí vládni politici, vrátane bývalých premiérov Roberta Fica a Petra Pellegriniho („V Bruseli sankcie podporujem, doma ich kritizujem a odmietam“), nechávala priestor pre pochybnosti a špekulácie.

Po masívnom vojenskom útoku Ruska na Ukrajinu 24. februára 2022 Slovensko zareagovalo konsolidovaným postojom svojich najvyšších predstaviteľov (všestranná podpora obete ruskej agresie, rázne odsúdenie agresora a požiadavka jeho čo najtvrdšieho potrestania). Tento postoj pretrváva aj po deviatich mesiacoch zápasu Ukrajincov o svoje národné prežitie, slobodu, demokraciu a európsku budúcnosť a vôbec sa neoslabuje. Slovensko dnes patrí k tým krajinám EÚ,  ktoré pomáhajú Ukrajine vojensky – s prihliadnutím na ich veľkosť – najviac. Je na strane Ukrajiny politicky (podporou rezolúcií Valného zhromaždenia OSN a rozhodnutí vrcholových inštitúcií EÚ), vojensky (dodávkami zbraní a vojenskej techniky) a humanitárne (prijatím a starostlivosťou o ukrajinských utečencov na svojom území).

Tu treba podotknúť, že pevný proukrajinský postoj Slovenska sa stal možným iba preto, že v roku 2020 o politickú moc v krajine prišli strany Smer-SD a SNS, ktoré sú dnes v opozícii a spolu s pravicovo-extrémistickými stranami patria k otvoreným podporovateľom Ruska. Takmer s istotou by túto pozíciu zaujímali aj v prípade, keby po roku 2020 zostali vo vláde.

Nahrával by im fakt, že obyvateľstvo Slovenska je dlhodobo infikované konšpiračným videním sveta, prvoplánovým antiamerikanizmom a z minulosti zdedenou kultúrno-politickou rusofíliou. Podľa reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky GLOBSEC Trends 2020 až 56 % slovenskej populácie verí na sprisahanecké teórie a 51 % Slovákov je presvedčených, že Židia majú príliš veľkú moc a tajne kontrolujú vlády a inštitúcie po celom svete. Vo výskume GLOBSEC Trends 2022 39 % Slovákov videlo v USA, ktoré sú hlavným spojencom Slovenska v NATO, hrozbu pre ich krajinu (na rozdiel od 6 % Poliakov, 18 % Maďarov a 25 % Čechov), pričom iba 20 % Slovákov videlo hrozbu v Rusku. V tom istom výskume sa ukázalo, že obyvatelia Slovenska spomedzi deviatich krajín strednej a východnej Európy v najvyššej miere akceptujú prokremeľský naratív, podľa ktorého zodpovednosť za vojnu na Ukrajine nesie Západ, ktorý Rusko vraj vyprovokoval, ako aj samotná Ukrajina, ktorá údajne utláčala ruských obyvateľov. Iba polovica Slovákov pripisovala vinu Rusku. Dlhé roky Slováci mali tendenciu vidieť v Rusku obeť, ktorej Západ ubližuje. Takmer polovica Slovákov pokladala Rusko za dôležitého strategického partnera.

Mnohí Slováci spájajú vo svojom vnímaní rusko-ukrajinskej vojny súcit s obeťami ruskej agresie a ilúzie o „mierovom“ riešení tohto konfliktu za cenu ústupkov kremeľskému režimu, pochopenie pre ruské imperiálne ambície a propagandu v duchu povestného slovanského bratstva. V takejto spoločenskej atmosfére sa nepresadzuje ľahko vládna politika, ktorá odporuje predstavám značne dezorientovanej časti obyvateľstva. Práve na tieto predstavy sa odvoláva dnešná slovenská pro-ruská opozícia ako na posvätný „hlas ľudu“.

Aktívna a vytrvalá je v podpore Ukrajiny slovenská prezidentka Zuzana Čaputová. Bola jedinou hlavou cudzieho štátu (okrem ukrajinského prezidenta Vladimíra Zelenského), ktorá sa v ruskom jazyku obrátila na okupantov so žiadosťou, aby prestali páchať vojnové zločiny na ukrajinských civilistoch, najmä ženách.

Čaputová opakovane poukazovala  na statočnosť Ukrajincov brániacich svoju vlasť, zmieňovala sa o vojnových zločinoch páchaných ruskými okupantmi. Zdôrazňovala, že „Ukrajina vojnu nezačala a ani ju nevyprovokovala. Jediným jej „previnením“ je túžba stať sa súčasťou demokratickej Európy“. Prezidentka sa prihovárala za to, aby Slovensko pomohlo Ukrajine: „Ukrajinci vedú spravodlivý boj o svoju suverenitu a národné sebaurčenie. My ako slovenský národ pri pohľade do našej vlastnej histórie tomu predsa musíme rozumieť. Som hrdá na to, že Slovensko stojí na správnej strane dejín tým, že pomáha Ukrajine.“  Prezidentka uviedla, že „staršie generácie si ešte pamätajú rok 1968, keď sovietske tanky prišli na Slovensko, aby poskytli ochranu pred neexistujúcou kontrarevolúciou. Niečo podobné sa deje na Ukrajine teraz, dokonca oveľa horšie.“

Jednoznačný postoj prezidentky Čaputovej bol zhodný s postojom ďalších slovenských ústavných činiteľov – premiéra Eduarda Hegera, ministra obrany Jaroslava Naďa, ministrov zahraničných vecí Ivan Korčoka a Rastislava Káčera, napokon aj predsedu parlamentu Borisa Kollára.

V deň ruskej invázie Čaputová, Heger a Kollár vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom rázne odsúdili ruskú inváziu a potvrdili, že Slovensko stoji pri ukrajinskom ľude. Poukázali na „plné právo Ukrajiny sa brániť“ a zdôraznili, že „Slovensko je súčasťou západnej civilizácie, členom Európskej únie aj Severoatlantickej aliancie.“  Zdôraznili, že „je v bytostnom záujme Slovenska byť pevnou súčasťou zväzku, v ktorom si členovia bezpečnosť navzájom garantujú. Aj pred tými, ktorí neváhali napadnúť vlastného suseda a vo svojich požiadavkách sa usilujú oslabiť aj našu suverenitu.“

V rámci podpory ukrajinského ľudu v boji proti ruskej agresii odovzdalo Slovensko Ukrajine svoj protiletecký systém S-300, dodalo jej húfnice Zuzana vlastnej výroby, stíhačky MiG29, obrnené vozidlá BVP, muníciu a ďalšiu vojenskú techniku. 90 tisíc ukrajinských občianok a občanov si našli dočasné útočisko na Slovensku.

Tri vyšehradské krajiny sa svojím postojom k ruskej agresii zaradili spolu s baltskými a škandinávskymi krajinami, ako aj s Veľkou Britániou, k najoddanejším spojencom Ukrajiny v Európe. Historické skúsenosti väčšiny týchto štátov s ruskou a sovietskou rozpínavosťou nenechávajú v nich nijaké ilúzie ohľadne „mierových“ úskokov zločineckého kremeľského režimu. Zámerom európskych spojencov je pomôcť Ukrajine zvíťaziť nad moskovským „Mordorom“, a to tak, aby ten stratil chuť a schopnosť požierať svojich susedov. Ten by totiž neušetril nikoho od svojich zločinov a zverstiev keby dostal príležitosť ísť ďalej na Západ. Je ilúziou si myslieť, že by napríklad ušetril Budapešť, ako si zrejme myslia niektorí maďarskí politici. Od kremeľských vojnových zločinov by Maďarsko – ako aj celú strednú Európu – mohlo uchrániť iba víťazstvo Ukrajiny, ktorej dnes tak vytrvalo Maďarsko odmieta pomôcť.

V4 existuje 31 rokov,  9 mesiacov ruskej agresie proti Ukrajine je príliš krátke obdobie na to, aby sa už dnes dali robiť ďalekosiahle závery o vplyve tejto udalosti na budúcnosť vyšehradskej spolupráce. V4 nie je nijaký koherentný blok štátov vnútri EÚ, je to neinštitucionalizovaný formát regionálnej spolupráce. Ten má svoju vlastnú dynamiku, ovplyvňovanú rôznymi faktormi, z ktorých najvýznamnejším je nastavenie národných politických elít na regionálne interakcie, hneď za ním idú zvláštnosti vnútropolitického vývoja jednotlivých štátov a tretím v poradí dôležitosti je vzťah s inštitúciami EÚ. V4 po svojom vzniku prešla cez niekoľko turbulentných období, keď z jej prostredia nezaznieval jednotný hlas. Dnešné obdobie oživuje spomienky na nich.

Vojna Ruska proti Ukrajine v roku 2022 sa zvláštnym spôsobom naložila na tri spomínané faktory. Nejednotnosť postojov Poľska, Slovenska a Českej republiky na jednej strane a Maďarska na strane druhej posilňuje odstredivé trendy v kontexte regionálnej spolupráce a môže celkovú pozíciu skupiny V4, videnú z Bruselu, marginalizovať. To však automaticky neznamená, že V4 prestáva existovať. Ťažisko spolupráce sa môže presunúť väčšmi na oblasti regionálneho rozvoja, dopravy, cezhraničnej spolupráce, kultúry. Tieto oblasti sú menej závislé na makro-európskych a geopolitických faktoroch. Svoju zahranično-politickú a bezpečnostnú agendu určujú krajiny V4 s prihliadnutím na svoje členstvo v EÚ a NATO a tak to nepochybne zostane aj naďalej

Autor: Grigorij Mesežnikov - politolog a prezident slovenského Institutu pro veřejné otázky (IVO).

Názory autora se nemusí nutně shodovat s postoji Heinrich-Böll-Stiftung.