Článek
Keď sa Ivan Denisovič Šuchov zobudil ako každý deň o piatej hodine, zistil, že nie je na svojom lôžku (ak sa tak dá nazvať tých pár neohobľovaných dosiek, na ktorých zaspával už osem rokov) sám, že sa tam spolu s ním nachádza pod prikrývkou ešte akýsi človek.
Ivan Denisovič sa tomu nijako nečudoval, tu v Osobitom tábore, kam ho zavreli, pretože sa priznal k tomu, že je fašistický agent, bolo možné všetko, aj to, že sa ráno zobudíte a vedľa vás bude ležať cudzí človek.
„Čo ty tu robíš, môj milý?“ opýtal sa Ivan Denisovič neznámeho muža.
„Zavreli nás tu dnes v noci. Povedali nám, že si máme ľahnúť, kam len chceme. No, na každom lôžku už niekto spal, tak som si ľahol k vám,“ vysvetlil neznámy muž Ivanovi Denisovičovi.
„A koľkých vás priviezli?“ zaujímal sa Ivan Denisovič.
„Viac ako tri tisícky, možno aj štyri. Priviezli nás všetkých, ktorí sme dali výpoveď, lebo, viete, ja som slovenský lekár,“ povedal muž.
„Slovenský lekár? Ako Kukučín?“ zaujímal sa Ivan Denisovič.
„Áno, ako Kukučín,“ prikývol muž.
„Teda Slovan, ako ja, všetci Slovania patria na východ, nie na západ,“ povedal Ivan Denisovič a spýtal sa, „si tiež fašistický agent?“
Muž sa smutne usmial: „Hej, som fašistický agent, prinajmenšom podľa slovenských zákonov. Robil som v nemocnici anesteziológa a podal som výpoveď, keď bolo vyhlásené stanné právo, a preto som fašistický agent, lebo čosi také sa dá chápať ako diverzia. Prišli si po mňa domov, naložili ma, rovnako ako ostatných, do vlaku a priviezli sem.“
„Aj ja som fašistický agent, bol som v zajatí u Nemcov,“ priznal sa Ivan Denisovič a zachmúril sa, „ak si Slovák a lekár k tomu, pošlú ťa na tú najťažšiu robotu. Slovákov alebo lekárov vždy posielajú na tú najťažšiu robotu, aby sa ich čo najskôr zbavili.
Prečo si vlastne podával tú výpoveď, pán doktor?“
„Chcel som, aby sa zlepšila situácia v slovenskom zdravotníctve,“ odpovedal muž.
„A namiesto toho si fašistický agent,“ dodal Ivan Denisovič.
„Hej, lebo vyhlásili stanné právo a urobili z nás fašistických agentov,“ prikývol muž a spýtal sa „ste tu už dlho?“
„Som tu osem rokov. Tu platí zákon tajgy. Ale kto je človek, ten dokáže žiť aj tu. A viete, kto tu skape? Ten, kto vylizuje misky, kto sa večne váľa na maródke a ten, kto chodí bonzovať,“ odpovedal Ivan Denisovič.
„Tak to je priamo naopak, ako u nás na Slovensku, tam prežijú iba takí. Zdá sa, že som si oproti Slovensku polepšil, aj keď tu asi zakapem,“ uškrnul sa muž.
Ale to už z nich ktosi strhol prikrývku, bol to dozorca, lebo barák už medzitým odomkli a Ivan Denisovič s mužom si toho nepovšimli.
„Tri dny korekcie! Obaja!“ zahlásil dozorca a platil tu taký, azda nepísaný zákon, že koho prvý deň odviedli do korekcie, ten sa z nej už nevrátil, a nebol žiaden dôvod sa domnievať, že by to nemal byť aj prípad toho slovenského lekára, fašistického agenta, ktorý podal výpoveď počas stanného práva vyhláseného vládou Slovenskej republiky v rámci reformy slovenského zdravotníctva…
