Článek
Niekedy ma chytí chuť cvičiť. Najmä keď dostanem odvahu stúpiť si na váhu, ktorá zakaždým ukazuje nový rekord. Nepomohla mi ani kúpa „smart“ váhy. Keď som sa minule na ňu postavila, priateľsky sa ma spýtala: „Nepomýlili ste si profil? Evidujeme enormný nárast hmotnosti.“ Vtipálek. To viem aj sama. Tak som skočila na jogu. Pri nej sa človek až tak nespotí, spáli trošku kalórií, stane sa ohybný ako záhradná hadica, presne ako pre mňa. Nemám veľké méty. Tak som sa vybrala na jogu.
Už v šatni sa mi voľačo nezdalo
Najmä, keď som videla 40-kilové žabky, ako sa predbiehajú v tom, kto má väčší zadok. Čo povedia, keď vyjdem z kabínky a uvidia ten môj lodný kufor? „To ako vyzerám, nie je najdôležitejšie,“ pomyslela som si. Prejdem touto skúškou. Dokiaľ ma niekto neupozorní na to, že smrdím v rozkroku, ešte stále som na tom oukej. To som ešte netušila, že JA to dokážem. Že dokážem posunúť level trápnosti aj tam, kde sa už nedá posunúť.
Pri cvičení nejakej asány som „zavetrila.“ Neviem, ako to slušnejšie napísať. Ušlo mi, uvoľnil sa zo mňa pravý, nefalšovaný slovenský prd. Žiaden zákerný tišan, pri ktorom sa môžeš tváriť, že prdla tá chudá susedka. Hlasitý prd na celú sálu. Inštruktorka stratila niť, pozrela sa na mňa horšie ako učiteľka v materskej škole, keď som nechcela jesť drožďovú nátierku a išla otvoriť okno. To bola tá najväčšia potupa. Už sa nedalo vykorčuľovať. Vyhovorila som sa na to, že ma bolí hlava a poručila som sa. Doma som si otvorila balíček čipsov. Aj tak ma tá joga až tak nebrala.
Vaša Lujzička.