Článek
Začala som šetriť. Netreba v tom hľadať žiaden hlboký filozofický ideál skromnej devy, ale fakt, že všetko ide rapídne hore. Mama do mňa v poslednom telefonáte húdla, že sa mám vysťahovať z môjho minibytu a kúpiť si domček na vidieku. Aj sliepočky budem mať, možno aj nejakú kozičku, dopestujem si zemiaky, mrkvičku, všetko eko, bio „raw“ (Mimochodom, kde mama narazila na taký slovník, preboha?)
Nekúpite barák?
Tak som sa v rámci šetrenia poobzerala po nehnuteľnostiach. Ale keď som videla, koľko pýtajú za starú barabizňu (inzerát obohatený nesmrteľnou formulou: Možnosť rekonštrukcie podľa vlastných predstáv - len za čo, vážení?!), tak som bola vďačná za ten svoj bytík, hoci viem, že ho budem splácať aj na dôchodku. Možno by som mala barák, no ani tie sliepky by som si nemala za čo kúpiť. Očividne máme s mamou absolútne odlišné predstavy, ako má vyzerať môj život. A nie, nikdy si na to nezvyknem. Zavolala som jej, obrnená faktami. To sa taktiež ukázalo ako fatálna chyba.
Mama mi na počkanie vymyslela 100 + 1 tipov, ako šetriť. Ani jeden sa mi nepozdával. Začala som teda sama googliť na webe. Ako sa u nás vraví, aby bol aj vlk sýty, aj koza celá. Uložila som si zopár tipov na lacné polievky, zistila som, že ocot je nesmrteľný čistič a že pri praní sa zaobídem aj bez aviváže. Potom som zablúdila do diskusií, ktoré sa zaoberali tým, kde je zdravá hranica medzi šetrením a lakomstvom.
Lakomec roka
Pre seba som si našla odpoveď. Ak niekto nedokáže myslieť na nič iné, len na to, ako ušetriť, pričom mu to negatívne ovplyvňuje medziľudské vzťahy, je to lakomec. Natrafila som na chronických lakomcov, ktorí aj vrecúško z čaju použili trikrát, vyjedali svojich blízkych, zbierali všetko možné po kontajneroch a podobne. Aj my v dedine sme mali poriadneho lakomca. Starý pán stával pred malým obchodíkom a pýtal starý chlieb. Ako dieťa som mu neraz dala päťkorunačku, ktorú som mala odloženú na lentilky. Bolo mi ho ľúto. O to väčší šok bol, keď po jeho smrti našli pod madracom vyše milión Kčs. Ani ich nemal kto po ňom zdediť.
Vtedy som si povedala, že sa človek učí na vlastných chybách. Včera som našla prípad, ktorý predčil aj lakomého dedka. Long story short: Žene sa podarilo upchať toaletu. Celá kefa bola viete od čoho. No jej partner nechcel ani za svet otvoriť „novú“, ktorú mal zabalenú už 8 rokov v skrini. Špinavú záchodovú kefu teda drbol do umývačky riadu, pridal tam všemocný ocot na dezinfekciu a výsledok? Zúfalá žena sa chce rozvádzať, pretože im celá kuchyňa (a umývačka) smrdí od h…a. Nečudujem sa jej. Mňa napadajú všakovaké veci, no toto je dno.
Dnes nemusím variť. Včera som si uvarila vajíčkovú polievku, ktorá by mi mala vydržať aspoň tri dni. V rámci šetrenia.
Vaša Lujzička.
