Článek
Vojnu na Ukrajine sledujem len okrajovo. Najviac ma však zasiahnu výpovede ľudí, ktorí ju zažili na vlastnej koži. Poznám rodiny, ktoré zbombardovali domy, známa prišla o brata, ďalší silou-mocou presviedčali 90ročnú babičku, nech sa s nimi odsťahuje do inej krajiny, pretože doma je to fakt zlé. Nechcem sa miešať do politiky. Som toho názoru, že vojnu začínajú politici, nie obyčajní ľudia. Je to na nich, aby sa dohodli. Ak skutočne stoja na strane ľudí, nájdu riešenie. U nás, na Slovensku, je staršia básnička od Márie Rázusovej Martákovej, ktorá mi utkvela v pamäti:
Všetkým, čo vojnu chcú
Sa spýtajte,
ó, spýtajte sa materí,
či túžia za vojnou, keď deti uspávajú,
či túžia zas blúdiť od dverí do dverí
s batôžkom perín - k tým, čo strechu dajú!
Otcov sa spýtajte!
Tých otcov skúpej reči,
čo s tajnou pýchou rast synov sledujú -
či sa im chce do múk, hrôz a nebezpečí
rozbíjať svet, čo sami tak budujú!
Detí sa spýtajte!
Ich očiek ako studne…
Nuž?… kto si trúfa ich zavaliť pohromou?
Kto túži zbaviť ich matiek ruky vľúdnej,
priniesť im hlad a strach - dať trosky za domov!
Milencov tážte sa!
Cítia sa soľou zeme
a vlastná sila ich napĺňa úžasom…
Bojovať? Oj, áno - lenže za mier chceme,
za dom a záhradku s oblohou belasou!
Zvierat sa pýtajte!
Smutných radov koní,
čo v paľbe zúrivej šli krotko po svoj diel;
vtákov sa pýtajte, spálených jabloní,
mostov sa pýtajte, kto z nich by vojnu chcel!
Zeme sa pýtajte!
Zbitého jej tela,
rozrytých chotárov, vypálených miest…
Ó, tej sa pýtajte, či by vojnu chcela,
či chce piť našu krv, naše telá jesť…
A všetci skríknu: Mier!
A všetci skríknu: Nie!
Svet túži skvitnúť už radostnou obnovou.
Kto požiar zapáli, nech v ohni zahynie! -
Mier musí vyhrať boj na slávu domovov!
Dnes som si spomenula na túto báseň. Mám ísť cez víkend na oslavu. Pribratá, vráskavá, stará, bez partnera. Pozerala som sa do skrine. Nemám si čo obliecť. Mám desať párov tmavých šiat, všetky veľkosti a strihu dvojmiestneho stanu. Hodila som sa na posteľ, s tým, že nejdem nikam. Zobrala si do rúk telefón, že kašlem na celú oslavu, miesto nej sa radšej budem oddávať sebaľútosti. Potom som natrafila na TO video. Reportérka ukazovala záber na ľudí čakajúcich pred second-handom na Ukrajine. Ľudia sa tam pobili pri regáli, kde predávali nosené, vyšúchané tenisky. Poviem vám, to mi zrovnalo čakry. Aký neexistujúci problém to riešim? A čo majú povedať tí ľudia? Niekedy stačí zmeniť uhol pohľadu a prejaviť trošku vďačnosti. Mám čo jesť, mám čo nosiť, mám, kde bývať. A láska? Vari si raz sadne aj na mňa.
Vaša Lujzička.
