Článek
Prišla som o jednu z mála kamošiek. Možno preto sme si tak rozumeli, pretože Kristína je môj úplný opak. Chudá a vysoká. Ja som malé pivo. Už päť rokov žila s Janom, ktorého volala „medík.“ Zaľúbená až po uši mi vyvolávala, aká je neskutočne rada, že našla svoje životné šťastie. Neviem neviem, ja si šťastie predstavujem inak ako muža, ktorý uloví všetko, čo sa pohne v rádiuse piatich kilometrov.
Slepá alebo blbá? Asi oboje.
Tento Don Chuan to skúšal aj na mňa. Žmurkal, snažil sa ma ťapnúť po zadnici, pričom mi šepkal, že ešte nemal v posteli poriadnu ženu. Netušila som, či to mám brať ako kompliment, alebo sa načisto uraziť. Myslela som si o ňom svoje. Konečný názzor som si však vytvorila na prechádzke v parku.
Videla som ho, ako sa bozkáva s dlhonohou blondínkou. Priamo za čistého, jasného dňa. Schovala som sa za strom. (Áno, nebolo to jednoduché pri mojich proporciách). Zvládli sme to - aj ja, aj ten strom. „Ty si môj kvietok, moja slnečnička, chcem ťa stále bozkávať.“ Započula som, keď išli vôkol mňa. Ten medík nemá teda ani kvapku fantázie. To isté pred dvomi dňami písal aj Kristíne. Fantázia nula nula nič. Rozhodla som sa konať a zachrániť naše priateľstvo. Kebyže žijem s takým hovädom, chcela by som to vedieť. Ako vravela moja babka:
Radšej žiť pol života sama, než celý život s debilom.
Pozvala som teda Kristínu na kávu do cukrárne. Nechcela som doma riskovať rozbitie tých pár hrnčekov, čo prežilo moju nešikovnosť. Ku káve a minerálke som objednala aj zákusky, na nervy. Budeme to potrebovať. Hoci ja na jedenie sladkého nepotrebujem dôvod.
Sadli sme si a ja som nechcela dlho otáľať s Jóbovou správou: „Vieš, moja, stretla som Jana, v parku sa bozkával s takou čiernovlasou…“ Ani som nestihla dopovedať vetu. Už to začalo: „Klameš a závidíš! Si tučná, zlá, stará a škaredá! Môj medík by mi to nikdy neurobil!“ Au, to bolelo. Ale aspoň som sa dozvedela, čo si o mne moja exkamoška myslí. Som tučná, aj stará, áno, aj škaredá. Ale zlá nie som. Postavila som sa a nechala ju so slzami aj s nezaplateným účtom. Ktovie, čas ukáže.
Ja som bola rada, že som objavila v sebe štipku hrdosti.
A čo vy? Čo by ste zvolili? Zatĺkať či nezatĺkať? Povedať či nepovedať?
Ak by som držala jazyk za zubami, mala by som kamošku. Ale také kamarátstvo mi za to nestojí.
Vaša Lujzička.
