Článek
Ak ma sledujete, viete, že s mamou mám vlažný až záporný vzťah. Vyrastala som v dobe, kedy akýkoľvek prejav pozitívnych citov bol považovaný za symbol zlyhania a slabosti. Medzi moje najhoršie spomienky patrí:
- Slovné urážky otca. Bola som preňho hovädo, krava, teľa, hlupaňa. Ešte oveľa horšie než nadávky bola jeho ignorácia. Keď som sa ho na niečo pýtala, neodpovedal. Tým mi dával najavo, že mu vôbec nestojím za odpoveď.
- Mamin krik. Keď bolo zle, radšej obetovala dieťa ako hroziacu hádku. Často na mňa kričala. Mlieko nikdy nebolo dostatočne teplé, dlážka nebola dobre pozametaná, keď som urobila obed, dostala som krik, prečo som neupiekla koláč. Učila som sa na jednotky. Nie preto, že som chcela, ale preto, že akákoľvek dvojka bola dôvodom na bitku. Rodičom nevadilo, že obaja mali skončenú učňovku.
- Vysmievanie sa za postavu. Vždy som bola príliš tučná, príliš nízka, vlasy som mala príliš husté... akosi som sa nevedela zmenšiť, i keď som sa o to snažila...
Samozrejme, spomienky na detstvo nemám rada. Minule ma však prekvapila mama, ktorá tvrdila, že som mala detstvo ako v bavlnke. Že mi za posledné peniaze kúpila bábiku, po ktorej som tak túžila. Ja si na to vôbec nespomínam. Dnes som natrafila, že to, ako mama vníma moje detstvo, je záležitosťou tzv. spomienkového optimizmu. Ona si pamätá len to dobré. Zlé veci vytesnila. A ja? Presný opak.
Čo si pamätáte z detstva?
„Keď ti dospelé dieťa rozpráva o detstve, tak máš pocit, že ste žili obaja v inej dimenzii. Deti si detstvo pamätajú úplne inak, než si jeho detstvo pamätáš ty. Ty si pamätáš tie pekné chvíle, on si pamätá tie negatívne. Ak si mu dala niekedy zaracha, tak má v pamäti, že mal stále zaracha. Ak si mu raz dala facku, tak si bude pamätať, že bol v detstve bitý,“ čítam v jednom fóre. Je to tak. Skúsim to v sebe viac rozobrať. Bola by som totiž rada, keby moje detstvo nebola až taká čistá katastrofa.
Vaša Lujzička.
