Článek
Aby som sa na stretávke zo strednej školy mohla hrdiť aspoň voľačím: Žijem v zahraničí! Hoci Brno nie je Oslo, dúfam, že aj tu natrafím na svojho Radka z Ruže pre nevestu. Aj keď tá telenovela, teda reality šou ma intelektuálne zložila. Normálne som cítila, ako mi intelekt padá na neumytú dlážku.
S neporiadkom som si poradila. Nosím ponožky, tak sa mi aspoň na popráskané päty nelepí všetok ten bordel. Netrpím nedostatkom ponožiek, výbavu mi každý rok aktualizuje moja mama. Pri narodeninách, meninách, Vianociach, dokonca som ich dostala aj nedávno, na Deň detí. Mama je zlatá. Pre ňu budem vždycky malá, tučná Lujzka, ktorú tak trochu nikto nemá rád. Mama odo mňa čakala viac. Predsa len, som jej jediný pokračovateľ rodu, jej genóm, jej sila. Môj otec, teda autor, ako ho mama označila, sa vyparil v deň, keď mu moja mama oznámila, že dedinská zábava priniesla svoj plod. Zdrhol späť na vojnu, neskôr vraj vysvitlo, že vojačik mal nejaké záväzky na druhej strane Československej republiky. Mama s obľubou citovala Milku Zimkovú z filmu Pásla kone na betóne: „Nemáš chlopa, nemáš pravdy.“ A ja som to asi zdedila.
Keď som oslávila 45, tak ma mama pohladkala po líci a vzdychla si: „Tak si to moja prešvihla. Už ti prestali tikať biologické hodiny. Škoda len, postavu na rodenie máš. To dieťa by tak z teba vystrelilo, škoda ťa…“ Prevrátila som oči. Mám nadváhu, ktorá hraničí s obezitou. Dobre viem, že konfekčnú veľkosť M som mala naposledy na základke. Mám nielen boky ako Venuša, ale aj brucho. Má to svoju výhodu, v autobuse mi sem-tam uvoľní miesto nejaká mlaď. Netuším, aký dlhý má byť blog, ale pustím vás do svojho sveta. Mám 45, spomalený metabolizmus, psa, ktorý nevie štekať a pracujem z domu ako účtovníčka. Nemám rada čísla. Ale povolanie mi vybrala mama. Vraj po dievčatách z obchodnej sa idú potrhať.
Máš to vidieť. Ozvem sa zas.
