Článek
Jedna po druhej padali snehové vločky zo sivej a nehybnej oblohy, len aby pristáli a okamžite sa roztopili na čelnom skle a premenili sa na bodku čírej tekutiny, takmer ako keby pršalo. Bol Silvester, môj posledný rok v škole a bolo mi mizerne.
Zrazu sa otvorili dvere na strane vodiča a dovnútra sa naklonil statný muž, ktorý držal zápisník. Inštruktor jazdy.
„Marta Vančová, však?“ spýtal sa a sadol si na sedadlo skôr, ako som stihla odpovedať. Auto sa mierne otriaslo a vôňa jeho kolínskej naplnila interiér, žalúdok sa mu šúchal o spodok volantu.
„Áno. To som ja,“ odpovedala som a nechala topánky skĺznuť na podlahu.
„Takže,“ povedal a odkašľal si. „Tvoj štvrtý pokus?“
„Áno.“ Vytiahla som z vrecka okuliare.
„Pravdepodobne poznáš cvičenie, však?“
Vymenili sme si miesta – ja som kľučkovala vpredu okolo auta a on vzadu. Bola to strieborná Honda Civic, také auto, aké mal otec, keď som vyrastala, ale o pár rokov novšie. Na chvíľu som vložila prst do guľôčkových kvapiek, ktoré sa nahromadili na kapote a napísala som do nich svoje meno. Možno pre šťastie, ale nikto nikdy nepovedal, že také kúzlo funguje.
„Nemám na to celý deň,“ zavrčal muž zvnútra, keď ma uvidel motať sa. Premýšľala som, či bol vždy taký netrpezlivý, alebo len s ľuďmi, ktorý nezložili skúšku na prvýkrát.
Vliezla som na sedadlo vodiča a naštartovala auto, ruky na volant som položila podľa pravidla „o desať dve“.
„Nemrhajte čas na parkovisku,“ zavelil.
„Vyrazíme ku križovatke pri bistre, zamierime do centra a potom do autoškolového parku, kým sneh nezhustne. Prichádza veľká búrka.“
Sneh bol závratný. Skrze to svetlá semaforu svietili a blikali, čím sa sneh, ktorý padal pred nimi zmenil na červený a potom zelený. Na bistre ostro svietili svetlá nápisu „Shake Open“. Kto by tam chcel ísť v tomto počasí, pomyslela som si. Minulý rok sme tam s Jankom vzali otca na narodeniny. Bol to najteplejší deň leta.
„Jeden arašidový proteínový sen, prosím,“ povedal otec sebavedomo obsluhe.
„Proteínový krémový kokteil s arašidovým maslom,“ zašepkala som, pokrútila hlavou a zachichotala sa.
„Ako si to má niekto zapamätať“, žartoval otec. „Je to ako heslo do tajného klubu.“ Barmanka sa zasmiala, poznala som ju zo školy.
Ale pamätám si to tak jasne. Sedeli sme na okraji terasy bistra a pozerali sa na zapadajúce slnko. Páčilo sa mi, ako maľovalo na tehlové steny jasnou, oslnivou oranžovou.
„Máte radi strednú školu?“ opýtal sa nás otec.
Janko sa uškrnul a prevrátil očami. „Sú letné prázdniny, ocko. Toto nerob.“
„Len sa pýtam,“ zvolal a odpil si. „Myslím, že vy dvaja budete milovať posledný ročník, najmä ty Marta.“
„Prečo?“
„Pretože,“ odpovedal a slnko ožiarilo jeho hnedé oči, „ty si vždy milovala dobrý koniec.“
Keď som na križovatke zapla ľavú smerovku a hľadela na miesto cez cestu, kde mi to povedal, ledva som potláčala slzy. Nemohlo to mať dobrý koniec. Veci sa tak rýchlo zmenili.
Šoférovanie mi nikdy veľmi neklapalo. Janka to otec stihol naučiť. Stredy po škole som absolvovala niekoľko lekcií, ale vždy mi chýbalo sebavedomie zrýchliť alebo udržať obe ruky na volante, a to všetko pri pozorovaní iných áut. Vystrašilo ma to, akoby som bola rizikom pre všetkých ostatných na ceste. Upokojovala som sa, vždy som si predstavovala mamu, ako ráno plače a ten nezabudnuteľný pocit, ako sa ocko uvoľnil, keď som ho držala za ruku v nemocnici.
Nejako som odbočila a pokračovala v jazde. Cesta bola široká a sivá, jej dva pruhy boli prázdne okrem nášho Civicu. Zostala som v ľavom pruhu a jazdila pod povolenou rýchlosťou. Zdalo sa, že inštruktorovi to neprekáža - stále hovoril „pekne a jednoducho“, akoby cítil moje nervy. Pomohlo to.
Sledovala som stromy, zamrznuté a holé, odrážajúce sa na čelnom skle, ako keby sa nás svojimi zlými konármi snažili chrániť pred padajúcim snehom. Obloky na domoch mali stále zapnuté farebné svetlá, aj keď sa Vianoce skončili a starý rok sa cítil opotrebovaný, ako keby práve bežal dlhé preteky – tie isté, rok čo rok.
„Máš novoročné plány?“ spýtal sa ma muž a poklepal ceruzkou po zápisníku.
„Naozaj nie.“
„Mama a otec ti dovolili ísť von s priateľmi?“
Jedným rýchlym dychom som povedal: „Moja mama sa psychicky zrútila a môj otec zomrel v auguste.“
Nemala som to nechať takto vykĺznuť. Nenávidela som, ako tvrdo to znelo – bez emócií, keď to bol v skutočnosti pravý opak. Prišla som si taká vecná, ale nemalo zmysel klamať, keď boli moji rodičia jediné, na čo som myslela.
„Ježiši,“ povedal. Cítila som na sebe jeho oči, jeho súcit. „Je mi to naozaj ľúto.“
Hľadela som priamo pred seba, keď sme prechádzali pod žiarou ďalšieho zeleného svetla, cítila som, ako mi kysne tvár a oči sa mi rozjasňujú. Sneh teraz hustol do širokých chumáčov. Zapla som stierače. Koľkokrát ma otec viezol po tejto ceste? Celé leto ma brával do knižnice, na ihriská, kde som hrávala futbal v prvej triede a na sánkovací kopec, o ktorom okrem mňa a neho nikto nevedel.
Myslela som na moju najlepšiu kamarátku Kaju a na to, aké teplé boli sviatky v jej dome s rodičmi i jej milými staršími bratmi a Jack Russell teriérom, aké som mala šťastie, že mňa a Janka pozvala prespať na Štedrý večer. Tú noc sme spali v jednej posteli, presne tak, ako keď sme boli malí a zahrmelo, jeho ruky ma obmotali, keď som vzlykala, aby som zaspala. Potom som sa začala čudovať, prečo aj keď sme našli mamu v bezvedomí v kuchyni, stále som nevidela Janka plakať. Prečo bol on ten silný?
„Môj otec zomrel, keď som mal sedemnásť,“ povedal muž po niekoľkých minútach potichu.
„Ach,“ zamrmlal som. „Tiež ma to veľmi mrzí.“
„To je v poriadku,“ povedal o chvíľu neskôr. „Kiež by som ti mohol povedať, že to zmizne, ale pocit straty rodiča v skutočnosti nikdy nezmizne. Nie úplne. Najmä keď je to náhle. Vždy to bude pocit, že kúsok z teba nejakým spôsobom chýba.“
Nepovedala som nič, cítila som, ako mi po ľavom líci steká slza.
„Prepáč,“ povedal a otočil sa späť na cestu. „Nemusíme o tom hovoriť. Naozaj, prepáč.“
„Je to v poriadku.“
V jazde sme pokračovali v tichosti, za severným krhuháčom sa mesto začalo zahusťovať, bungalovy trochu staršie, ale o niečo krajšie. Boli sme za rohom od country klubu, kde sme s Jankom minulé leto pracovali. Keď sme skončili, čakali sme, kým nás otec vyzdvihne a vezme domov.
Ešte pred desiatimi rokmi si Janko vybral dom na rohu Hornej ulice, ktorý si raz chcel kúpiť. Keď sa ožení, bude mať dve deti, chlapca a dievča a kúpi si psa. Volal by sa Sparky. Nikdy som nevedela takto premýšľať o svojej budúcnosti, pretože som nikdy nevedela, čo chcem.
„Jedného dňa budeš vedieť,“ povedal mi otec, „jedného rána sa zobudíš, otvoríš okná a uvidíš svet iným spôsobom a hlboko vnútri budeš presne vedieť, čo chceš. Si stále taká mladá, Martuška. A to, že si Janko myslí, že už všetko pochopil, ešte neznamená, že to tak naozaj je. Ty vždy nad vecami príliš premýšľaš, ale práve to sa mi na tebe páči. Si taká ako ja. Akoby som stále bol.“
Cítila som, ako sa mi chvel hlas a povedala som inštruktorovi: „Smrť nebola nikdy niečo, na čo som myslela, kým otec nezomrel. Nebolo to skutočné, nikdy to nebolo niečo, čo by sa skutočne mohlo stať komukoľvek, koho poznám. Bolo to len niečo, o čom písali v knihách, hovorili v kostole alebo v televízií. Ako autonehody, tornáda alebo niečo podobné. Takáto bolesť sa mi zdala tak vzdialená, tak nepochopiteľná. Ale teraz to chápem.“
„Presne viem, čo myslíte,“ odpovedal, keď sme sa blížili k ďalšej križovatke. „Tuto odbočte.“
Cez okno spolujazdca som videla starú Pizza kaviareň, ktorá sa zmenila na banku a vedľa nej prázdne miesto, kde býval farmársky trh. Mama a otec nás tam brávali, keď sme boli maličkí, takmer každú nedeľu ráno. Pamätám si, že swing tancovali ako blázni pri džezovej kapele pri fontánach. S hlúpymi úškľabkami na tvárach sa otáčali a všetci ostatní ľudia tlieskali a tancovali spolu s nimi. Ja a Janko sme si medzitým vyzuli topánky a ponožky a čľapkali sme sa pod padajúcou vodou, namáčali sme si vlasy a šaty a chichotali sme sa, pretože nás nič netrápilo. Keď sme sa usušili, otec nám každému kúpil zmrzlinu. Je smiešne, že keď sa nad tým teraz zamyslím, uvedomím si, že to malé dievčatko som stále ja, že mám rovnaké vlasy, ale trochu tmavšie, rovnaké ruky, ale trochu väčšie, rovnaký úsmev, ale trochu menej šťastný. Spomínať na ten čas mi pripadalo ako pozerať sa von z hĺbky jaskyne, z miesta, kam už nedosiahlo svetlo. V mojej pamäti sa mi zdalo, že vtedy slnko svietilo každý deň a nikdy mi nič nepripadalo zlé, smutné, komplikované alebo desivé.
„Ako sa to stalo?“ Opýtala som sa ho. Vietor zosilnel a povolená rýchlosť bola teraz štyridsať, ale z nejakého dôvodu som cítila zvláštny pocit pokoja.
„Infarkt,“ povedal muž. „V jednej minúte griloval steaky pre môjho brata a mňa, v ďalšej len… odišiel, tak rýchlo.“
„Ach človeče.“
„A čo tvoj otec?“
„Pľúcna fibróza.“ Dívala som sa na cestu, hypnotizovaná snehovými vločkami tancujúcimi po obrubníku a prepletajúcimi sa steblami plochej mŕtvej trávy na strednom páse. Skoro som mala pocit, že sme v snehovej guli.
„Ježiš. Hrozná choroba.“ Odfrkol si a potichu si utrel oči vreckovkou z príručnej skrinky. Po minúte povedal: „Vieš, pamätám si, že som neznášal, keď mi ľudia hovorili, že sa to nakoniec zlepší.“
„Áno. Nie som si istá, či chcem, aby sa to zlepšilo,“ povedala som. Len chcem, aby to bolo také, ako kedysi, chcela by som vrátiť čas alebo niečo podobné a byť znova dieťaťom."
„Och, všetci si to prajeme,“ zasmial sa.
Nechal ma odbočiť ku vchodu do autoškolového parku. Chvíľu sme trénovali paralelné parkovanie. Pozemok bol úplne prázdny, okrem scvrknutej kopy snehu v rohu, bol posiaty štrkom a ostrými kúskami ľadu. Dokonca aj spoza tohto parkoviska som videla kontrast čerstvého snehového prášku, ktorý sa nad ním usadzoval, čistý a biely. Rozmýšľala som, či do zajtra bude stará stopa úplne neviditeľná, pohltí ju nový sneh padajúci z neba a pokrývajúci povrch.
„Toto je však najťažšia časť,“ povedal muž.
„Paralelné parkovanie?“
Smial sa. „No áno, aj to. Ale myslím prvý rok bez neho.“
„Och, myslím, že áno.“
„Ale naučíte sa s tým žiť, akoby bol vašou súčasťou. A potom nakoniec budete mať svoje vlastné deti a uvedomíte si, že vás vaši rodičia milovali viac, ako ste kedy dokázali pochopiť. Je to iné. Ale lieči to.“
Muž postavil štyri oranžové kužele do obdĺžnika a povedal mi, že mám zaparkovať medzi nimi. S trpezlivosťou viedol moje manévre. Vráťte sa len pár metrov, otočte sa doľava a uvoľnite brzdu. Počula som, ako pneumatiky chrumkajú sneh pod nimi, mapujú každý pohyb auta, každé otočenie volantu a každý centimeter vzad. Stierače vŕzgali, keď zo skla odstraňovali mokré vločky a ja som za chvíľu zaparkovala rovno medzi kužeľmi.
„Pekne urobené,“ zvolal. „Na prvý pokus.“
Potom vyskočil, aby pozbieral kužele a vložil ich späť do kufra. Sklonil sa a nazrel cez okno spolujazdca. „Wow. Nevidím ani stopy po pneumatikách.“
Otočila som sa a pozrela na vchod, ale opäť bez varovania sa moje spomienky prebrali. Myslela som na celú cestu tam a potom na knižnicu. Teplo zo svetiel vo vnútri a deti, ktoré som videla čítať v zákutiach cez okná. Dlhý, strmý kopec na sánkovanie a ako tam zajtra môže byť iné malé dievčatko so svojím otcom, ako si môžu myslieť, že je to aj ich vlastný tajný kopec, len oni dvaja. Starý farmársky trh a futbalové ihriská v lete, rodičia, ktorí fandili svojej dcére najhlasnejšie, aj keď sa nikdy nedotkla lopty. Myslela som na všetky ostatné deti, ktoré jedného dňa budú musieť prejsť vecami, ktoré si nikdy nedokázali predstaviť, cítiť veci, ktoré by nikdy nechceli cítiť.
V tej chvíli zavládlo zvláštne ticho – vietor sa utíšil a sneh na pár sekúnd jemne padal priamo na zem. Prvýkrát som sa skutočne pozrela na tvár inštruktora autoškoly. Teplo sálalo z jeho očí, biele škvrny zo snehu sa mu hromadili v preriedených vlasoch. Takmer sa usmieval, mysľou už bol inde a ja som si predstavovala, že čoskoro pôjde domov k svojej žene a ich deťom. Aj pre neho to bol predsa Silvester. Predstavila som si jeho manželku, ktorá drží dva poháre šampanského a jeho deti otvárajú tie minikonfetové delá ako kedysi ja a Janko. Predo mnou bol otec niekoho iného, niekoho, ku komu vzhliadali. Aké mali šťastie? Aké som mala šťastie?
Myslela som na to, ako jeden deň som mal osem a druhý deň osemnásť. Ako som mala dni, keď som sa cítila ešte horšie. A dni, kedy som sa cítila lepšie. Myslela som na to, že keď dokončím strednú školu, kým prejdem cez pódium, bude všetok tento sneh už len spomienkou. Nazvala by som to novoročná fujavica. Chýbala by mi aj táto chvíľa, keď bolo všetko živé a bolestne jasné, keď som prvýkrát od augusta opäť pocítila otcovu lásku.
Posledných pár mesiacov som uverila, že spomienky sú jediné miesto, kde si môžem otca uchovať a ak by som ich časom všetky stratila, nakoniec by mi nezostalo nič. Ale tam na parkovisku som si uvedomila, že toľko z toho, čo som si myslela, že som ja, bol naozaj on – moje hnedé oči, spôsob, akým som kráčala dlhými krokmi, tie hlúpe staré vtipy, ktoré som rozprávala, jedlo čo som si objednala v čínskych reštauráciách, ako som držala mamu, keď vzlykala. To všetko bol aj on.
„Chcete, aby som šoféroval späť?“ spýtal sa ma inštruktor. „Sneh je dosť zlý.“
„To je v poriadku, budem šoférovať,“ odpovedala som a konečne si vydýchla.
„Vlastne mám ráda sneh.“
