Článek
„Ahojte,
Som z toho úplne hotová. Ide o to, že môj syn a nevesta dali vnuka na etickú výchovu a tým pádom nejde na prvé sv prijímanie. Keď som sa ich pýtala, že prečo nejde na prijímanie, tak že malý nechce. Malého do kostola nevodia, ale tak je normálne, že dieťa ide a nepýtajú sa ho! Ale oni vraj to tak robiť nechcú. Ako ich presvedčiť?“
Deti sa (ne)treba pýtať na názor
Pod anonymnou otázkou nespokojnej babičky sa strhla diskusia. Čítala som ju a sama som sa vrátila do svojho detstva. V mojej rodnej dedine neexistovalo, že by dieťa nešlo do kostola a etická výchova? Asi by ju nemal kto učiť, pretože bola pre „pohanov.“ Mama, ako správna kresťanka, ma budila do kostola aj v sobotu ráno, aj počas voľna, pretože „Boh nemá prázdniny.“ Priznám sa, často som simulovala horúčku, aby som nemusela ísť, ale mama mi na to prišla.
Preto som odišla bývať čo najďalej. Aby som si mohla žiť tak, ako chcem ja, nie tak, ako si myslí, že mám žiť, naša dedina. Hoci do kostola chodilo 90 percent ľudí (tých zvyšných 10 percent chodilo poza kostol a do krčmy), naša dedina bola hocičo iné, len nie synonymom Raja na zemi. Muži pili, bili ženy, ženy ohovárali, rodiny sa hádali kvôli majetku, no všetci svorne čakali na prijímanie. Ale naspäť k babke, ktorá hľadala spôsob, ako donútiť rodičov, aby sa „spamätali“ a začali dieťa vodiť do kostola, aj keď nechce. Zhrniem prevažujúcu skupinu názorov do pár bodov:
- my sme krstili dieťa kvôli babke. Pre pokoj v rodine
- ja som chodila, pretože som musela. Nikto sa ma na názor nepýtal a "užila" som si tam svoje
- verím v Boha. Ale vidím, čo sa deje v cirkvi. Čím viac som Boha hľadala, tým ma to ťahalo viac od náboženstva. Veď na to, aby si verila v Boha, nepotrebuješ prostredníka. Aj tam ma všetci berú ako pohana a ateistku
- babka, buď sama príkladom. Nemanipuluj, neintriguj, ale miluj. Vari to nie je to, o čom sa vraví v kostole?
- oni sú rodičia. Ty si už svoje dieťa vychovala. Teraz to dovoľ aj im
- ja som chodila. Lebo mi babka vravela, že ak nebudem, bude smutná za to, že ja pôjdem do pekla (riadne citové vydieranie, že?)
Buď príkladom. Ostatní sa pridajú
Hoci mám štyridsať a nežijem s mamou, bojím sa jej. Keď príde na reč jej obľúbená otázka: „Bola si v kostole?“ Len niečo zamrmlem. Aj tak mama spustí serenádu o tom, ako ma zle vychovala. Súhlasím s ňou, tá jej výchova mi dala zabrať. Môj selektívny optimizmus funguje tak, ako funguje. Darmo, ani mojej mame, ani babke z diskusie nevysvetlíš, že sloboda náboženského presvedčenia je základné ľudské právo. Nedá sa donútiť, škoda, že dnes je toľko ľudí, ktorí to nechcú pochopiť.
Vaša Lujzička.
