Článek
Stalo sa. Včera. A ako Slováka ma to naozaj mrzí.
Včerajšia udalosť na Slovensku mnou hlboko zamávala. Až k slzám.
Žijem 12 rokov v Čechách a Slovenskú politiku som, frustrovaný, dávno prestal sledovať.
Mal som a mám pocit, že ako individuálny občan nemám hlas a prestal som sa rozčuľovať nad tým, čo nemôžem zmeniť.
Miesto toho sa sústredím na svoju rodinu a prácu s lídrami v organizáciách, pretože verím, že výrazne ovplyvňujú životy - k lepšiemu, alebo k horšiemu - ľudí, ktorých vedú.
Vlády Róberta Fica a jeho Smeru boli jedným z klincov do rakvy mojej občianskej angažovanosti.
Ale Róberta Fica som v tom čase pravidelne stretával pri svojich behoch na Bratislavskej hrádzi. Vždy som ho ako premiéra krajiny s úctou pozdravil a on ma vždy slušne odzdravil.
Nevyjadrujem sa nikdy nikde ku politickým témam a nevytĺkam „marketingový kapitál“ z polaritných názorov na dianie v spoločnosti. Je mi to „proti srsti“.
Sadol som si večer k počítaču ku hodinke práce, kým žena uspí dcérku a miesto toho sledujem titulky domácich a zahraničných denníkov a cítim sa otrasený.
Mal som pripravený úplne iný článok pre dnešnú publikáciu. Ale príde mi teraz irelevantný. Miesto toho budem autentický.
To, čo sa stalo je tragédia.
Ale moja reakcia je, že sa nenechám vtiahnuť do vlny osočovania, negativity, nenávisti a obviňovania, ktoré sa už začínajú diať.
Miesto toho želám premiérovi všetko najlepšie bez ohľadu na politickú náklonnosť, modlím sa za neho a jeho rodinu bez ohľadu na svoje a jeho vierovyznanie.
A pre svoje deti chcem prispievať ku Slovensku a Čechám, kde súcit, trpezlivosť a láska sú odpoveďou na nenávisť, zlobu a agresivitu.
